Niekedy začujeme aj medzi veriacimi nasledovné: „Čo mám z toho, že som pokrstený? Nebolo by lepšie odložiť krst do dospelosti na slobodné rozhodnutie človeka? Čo to znamená: prvá a najdôležitejšia sviatosť?“

Cirkev i svet prechádzajú jednou z najväčších kríz, aké kedy zažili v svojich dejinách. Médiá dennodenne prinášajú smutné správy, či už z diania vo svete, ale aj v Cirkvi samotnej. Hlboko sa nás tieto správy dotýkajú a zasahujú aj našu vieru. Bolo by však veľkou chybou, ak by sme sa dostali pre tieto správy do akéhosi stavu duchovnej letargie. 

Ježišovo historické narodenie pripomína lásku Boha k ľudstvu, k nám, ku mne. Boh sa nerozhodol pre alternatívne riešenia. Nestal sa anjelom, ale človekom. Neposlal na tento svet namiesto seba anjela. On sám sa sklonil k nám, keď sa narodil do ľudskej rodiny.

Tajomstvo vtelenia je tajomstvom o blízkosti Boha k ľuďom a o blízkosti medzi ľuďmi navzájom. Vianočné témy o rodinnej pohode, spolupatričnosti, o spočinutí v pokojných vzťahoch a o uvedomení si vlastnej hodnoty však v mnohých zarezonujú práve opačným spôsobom, lebo upozornia na to, čo chýba alebo čoho je nedostatok. Jednorazové prejavy blízkosti môžu prehĺbiť vnútornú bolesť zo samoty. Naša prejavená blízkosť by mala prekročiť časový rámec Vianoc.  

Aby sme privilégiu porozumeli, pomôžu nám známe slová Panny Márie: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Všetci sme výnimočné stvorenia, výnimočne vykúpení, k výnimočnej role povolaní: Nasledovať Ježiša a plniť Božiu vôľu ako Panna Mária.