O dĺžke nášho pobytu na tejto zemi rozhoduje Boh. Náš čas tu prežitý v roku 2021 je ponúknutou príležitosťou staviť na správne a isté kroky v jeho prítomnosti. Čo sme dosiaľ zameškali alebo urobili nesprávne, máme v ďalšom teste pre večnosť stále možnosť napraviť.

Pre väčšinu ľudí bol 31. december 1980 dňom, keď sa lúčili so starým rokom a chystali sa privítať nový. Možno si vtedy len málokto v Európe uvedomil, nehovoriac o východnej, ktorá bola uzatvorená takzvanou železnou oponou, aký to je v skutočnosti významný deň.

Slávime ich napriek všetkému aj v tomto roku – Bohu vďaka. Ba musíme sláviť Vianoce. Veď ich slávime od začiatku tretieho storočia a patria k podstate kresťanstva. I keď pápež Benedikt XVI. približuje genézu slávenia tajomstva takto: „Tento sviatok Cirkvi nevzišiel spočiatku z pohľadu na narodenie Krista, ale z viery v jeho zmŕtvychvstanie. A tak prasviatkom kresťanstva nie sú Vianoce, ale Veľká noc. Lebo vskutku až zmŕtvychvstanie dalo základ kresťanskej viere a Cirkvi.“  

Vianoce, ktoré sú dnes pre nás samozrejmosťou, vyjadrujú skutočnosť očakávania odvtedy, ako sa zatvorili brány raja. Celé generácie sa narodili a zomreli v tejto túžbe, ktorú v plnosti vyjadrujú slová piesne Rorate caeli. Až prišla plnosť času, v nenápadnom, malom mestečku Betleheme zažiarilo svetlo. Svetlo, ktoré vo tmách svieti. Je to Kristus – svetlo sveta, ktoré vstupuje do nášho života, aby nás ožiarilo pravdou a láskou. V tom nachádzajme pravú inšpiráciu prežiť sviatky Pánovho narodenia v plnosti kresťanského povolania.

Aj hlboko veriaci ľudia si pomýlia slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie so slávnosťou Zvestovania Pána. Možno k tomu prispieva aj skutočnosť, že 8. decembra podobne ako 25. marca počúvame v evanjeliu správu o tom, ako archanjel Gabriel zvestuje počatie Božieho Syna.