Začiatok novembra je neodmysliteľne spojený so spomínaním si na našich drahých zosnulých. Táto reminiscencia býva neraz bolestná a stavia nás pred náročné otázky.

Pamiatku svätých v nebi si uctievame nielen pre ich príklad, ale ešte viac preto, aby sa pestovaním bratskej vzájomnej lásky upevňovala jednota celej Cirkvi. Lebo ako nás kresťanské spoločenstvo putujúcich privádza bližšie ku Kristovi, tak nás spoločenstvo svätých oslávených sprevádza s Kristom, z ktorého ako z prameňa a hlavy prúdi všetka milosť a život samého Božieho ľudu.

Možno sa nám už celkom dobre darí čítať Sväté písmo, ba niektorí sa začali nad ním doma či vo svojej skupine i modliť. Výborne! Veď ho máme nato, aby sme sa cezeň priblížili k Ježišovi. A stali sa tak navždy jeho učeníkmi.

Misijné výzvy na konci druhej dekády 21. storočia ponúkajú pre kresťana pestrú paletu možnej angažovanosti v duchu Ježišových slov: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16, 15).

Hoci sa sv. Hildegarda z Bingenu stala oficiálne svätou až v roku 2012, v povesti svätosti žila v mysliach ľudí už za svojho života i dlhých osem storočí po smrti. Pápež Benedikt XVI. ju vyhlásil za učiteľku Cirkvi. Okrem nej sú učiteľkami Cirkvi iba tri ženy – sv. Terézia Avilská, sv. Terézia z Lisieux a sv. Katarína Sienská. Bola to múdra a rozvážna žena, ktorú si Boh vyvolil osobitným spôsobom.