Patrím do generácie, ktorá prežila celé obdobie totality u nás. Viem z príbehov mnohých ľudí i z vlastnej skúsenosti, čo znamená žiť v neslobode. Túžba po živote v slobode bola neraz taká veľká, že ľudia pre jej dosiahnutie boli ochotní riskovať a niekedy aj položiť život.

Keď som premýšľal nad tematikou písania v kresťanskom duchu, hneď mi prišiel na um známy verš z najstaršieho novozákonného spisu, z Prvého listu Solúnčanom: „Nechceme, bratia, aby ste nevedeli, ako je to so zosnulými, aby ste sa nezarmucovali ako ostatní, čo nemajú nádej“ (1 Sol 4, 13). Hovorí o nádeji pre tých, ktorí poznajú Krista, a o smútku pre tých, ktorí ho nepoznajú. Kresťanstvo prináša svetu nádej.

Spoločenstvo svätých nie je žiadny abstraktný pojem. Označuje skutočné osoby spojené putom reálnych vzťahov. Ak príbehy svätých obsahujú niečo špecifické, je to ich neobyčajná príťažlivosť. 

Existujú hriechy, ktorých „matkou“ je žiadostivosť, a iné, ktoré spôsobuje pýcha. Práve človek, ktorému sa s Božou pomocou darí chrániť hriechov žiadostivosti – obžerstva, chamtivosti či nezriadenej sexuality, je náchylný upadnúť do hriechu pýchy. Vo vzťahu k blížnym sa prejavuje postojom podceňovania a pohŕdania. Ježiš nás varuje, že hriechy pýchy sú nebezpečnejšie než hriechy žiadostivosti.

„Ale nájde Syn človeka vieru na zemi, keď príde?“(Lk 18, 8). Myslím, že znepokojujúca Ježišova otázka je nám všetkým dobre známa. Pripomeňme si však, v akom kontexte ju náš Pán položil.