Aj starobylé môže byť nové

Svätého Dominika a Rehoľu kazateľov, samozrejme, poznám a vnímam, ale počas tohto rozhovoru som objavil niektoré detaily z jeho života a z charizmy, ktorú odovzdal svojim rehoľným nasledovníkom. Na prvom mieste bolo pre mňa zistenie, že bol vnútorne slobodným človekom s otvorenou mysľou.

S týmto postojom pristupoval k ľuďom, s ktorými sa stretával a diskutoval. Nebál sa diskutovať a štúdium považoval za podstatný prvok. Prečo? Lebo zistil, že polopravdy ochudobňujú život človeka a štúdium nám pomáha búrať aj predsudky, ktoré máme.

Druhým objavom pre mňa bol spôsob hľadania jednoty v ich rehoľnom spoločenstve. To je zložitý proces, tak ako aj v bežných rodinách. Ale predstavený u dominikánov nie je ten, kto rozkazuje, ale mal by byť mužom jednoty. Je to dobrý podnet aj pre manželský život.

Treťou vecou, ktorá ma v rozhovore zaujala, bola kontemplácia. Dominikáni však kontempláciu nechápu ako čas napríklad duchovných cvičení, keď si človek sadne a kontempluje. Pre nich je kontempláciou štúdium, kázanie, poznávanie Boha.

Pre dominikánov je kontemplácia proces, do ktorého sme my ako ľudia vtiahnutí. Na konci rozhovoru som si uvedomil, že sa rozprávame o charizme človeka, ktorý žil pred osemsto rokmi, no napriek tomu nie je jeho postoj k Bohu, ľuďom a veciam okolo nás starý, naopak, je stále aktuálny.