Ak by som sa druhý raz narodil

Najprv slová o dvoch ženách, ktoré sa na primície vybrali z nemalej vzdialenosti peši cez les. Došli v zablatených botaskách a niekde na dvore sa umývali, len aby boli súce veľkej slávnosti. Spomenul pritom slová našich starých mám, že pre novokňazské požehnania hodno aj topánky zodrať.

A potom ma zaujalo jeho rozprávanie o priateľovi gréckokatolíckom kňazovi. Pôsobí niekde na dedinskej farnosti. Žije s manželkou a deťmi v skromnosti a jednoduchosti, no pritom je naplnený radosťou, že syn kráča v jeho šľapajach a študuje v kňazskom seminári. A toto nás upútalo oboch.

Aké to musí byť vyžarovanie Boha v živote otca a zároveň kňaza, že syn zatúži po takomto spôsobe zasvätenia a života?

Ten fakt sa totiž nedá obísť - nemálo kňazských povolaní vychádza práve z rodín gréckokatolíckych kňazov. Napriek tomu, že vidia svojich rodičov žiť neraz v skromnosti a zažívajú zaiste aj ťažké chvíle kňazského života, majú odvahu a chuť vstúpiť do Pánovej vinice.

V knihe Život v službe evanjeliu, ktorá opisuje život kardinála Jozefa Tomka, otec kardinál vracajúc sa v spomienkach do svojho detstva vraví: „Aby bola rodina šťastná, nemusí byť bohatá. Ak by som sa mal znova narodiť, prial by som si rodinu nie až natoľko chudobnú, ako bola naša, ale veľmi skromnú. Aby mala všetko, čo je potrebné a dôležité, ale aby tam nebolo všetko zaistené a ľahké. Inak rodina slabo vychováva.“

Žiť skromne neznamená totiž žiť v nedostatku. Skôr žiť v škole dôvery, slobody a učenia sa dodržať zdravú mieru.