Ako sa rodia dobré správy

Minulú nedeľu prišiel za mnou do sakristie starší pán, novinár, s ustarostenou tvárou. „Dnes idú zachraňovať tých chlapcov, čo uviazli v jaskyni,“ vraví mi pred svätou omšou. „Prosím vás, mohli by sme sa za nich pomodliť?“ „Pravdaže,“ povedal som a pri bohoslužbe sme prosili aj za záchranu thajských futbalistov a ich trénera.

Každý o nich počul. Médiá boli plné správ o ich hľadaní, objavení, aj o problémoch, ktorým ešte museli čeliť cestou spod zeme. Celé dni v tme, schovaní pred stúpajúcou vodou na kúsku zeme, len tak-tak s trochou vzduchu na dýchanie. A pred nimi, aj po objavení, ešte dlhé plávanie pod hladinou, v kalnej vode so zlou viditeľnosťou, cez uzučké skalné priezory. V podmienkach, v ktorých prišiel o život aj jeden zo špičkových vojenských potápačov. Každý tú informáciu kdesi zachytil. Videl som dokonca, že sa za nich modlí pápež, aj katolícki misionári v Thajsku. Ale dotklo sa ma to?

Priznám sa, vzal som to skôr na vedomie ako vec mimo môjho dosahu. Tento vyslúžilý žurnalista ma však prebudil a zaangažoval - osobným spôsobom. Lebo tú správu nevzal len z „profesionálneho hľadiska“, ako informáciu, ale osud tých chlapcov sa ho dotkol. Bolo vidieť, že mu nie sú ľahostajní, hoci ich nikdy nestretol a hoci sa stratili kdesi na druhom konci sveta. A včera bol znova za mnou, ďakoval, naradovaný, že záchrana sa podarila.

Ich príbeh sa vďaka nemu stal súčasťou nášho príbehu, nášho kostola, našej modlitby – a dobrá správa o ich vyslobodení bola pre nás o to radostnejšia. Do rozmýšľania nad tým, ako dnes angažovať kresťanov pri hlásaní evanjelia - dobrej zvesti - sa mi núka tento príklad. Novinár, ktorému na druhých záleží, a nielenže im dobre praje, ale aj rozmýšľa, čo pre nich urobiť, ba pozýva ostatných, aby sa zapojili. Kiežby takéto „personálne nastavenie“ objavilo čím viac našich (nielen) žurnalistov!

Martin Kramara