Ako sme na tom my

Dcéra chce pokračovať do Rakúska, azda sa tam lepšie uplatní. Babička vie len to, že je kdesi v cudzine, trochu stále chorá, nerozumie slovenskej reči a nemá svoj pokojný kúsok zeme ani budúcnosť. O tej nič netuší, povedala.

Áno, pomáhame jej, ďakuje, ale má slzy v očiach, pretože ledva utiekla pred bombou a nemá kam ísť okrem toho, že ju prekladajú z vozíka na posteľ a nič ďalej. Integrácia ľudí z Ukrajiny na Slovensku – ťažká téma a nie nová. Blízky východ, Afrika, zomieranie na moriach, pamätáme, nie?

Utečenci, azylanti, prenasledovaní, unikajúci pred diktatúrou, teraz pred vojnou, zničujúcou telo i dušu, dom i zdravie. Ako sme na tom my?

Obávame sa, aby sme nebývali s nevrlým susedom, nespôsobným, teda s človekom, ktorý nemá rovnaké predstavy o živote ako my, hovorí iným dialektom, pochádza z iného etnika, národnosti či má rozdielne názory.

Zložité otázky, ale naučili sme sa aspoň prijať myšlienku, že niekto s iným názorom, inými spôsobmi, niekto mimo našej trasy životom, by mohol mať trochu pravdu, že nám môže aj niečo dať?

Možno pocit vďaky za to, čo predsa len máme, možno príležitosť porozprávať sa s babičkou, ktorá nám na našu radosť neporozumie v cudzom jazyku, ale v domácej reči srdca.

Alebo prekročenie našej predstavy o tom, čo je jedine normálne a správne, čo je životný štandard, ktorý sme si nakreslili. Aký je náš vlastný životný príbeh, nech je hocako farebný či čiernobiely?