Aspoň trochu sa rešpektujme

Minulý týždeň som na jednej sociálnej sieti zbadal zaujímavú fotografiu z Portugalska. Boli na nej cyklisti, ktorí idú po mestskej komunikácii. Mali na sebe všetky bezpečnostné prvky a k tomu ešte jednu vec naviac. Pod sedadlom bolo upevnené 1,5 metra dlhé pravítko, ktoré smerovalo vľavo a nápis na ňom upozorňoval vodičov, že cyklistov na ceste treba obchádzať vo vzdialenosti 1,5 metra.

Zaujímavá iniciatíva na upriamenie pozornosti, aby vodiči pri obiehaní cyklistov dávali patričný pozor. Viem si predstaviť, že niektorým šoférom musela táto akcia azda dobre zdvihnúť tlak, ale vo všeobecnosti bola prijatá dobre. Prečo o tom píšem? Nuž po kliknutí na obrázok sa mi otvorila aj diskusia k nemu... a to bolo skutočne iné čítanie.

Čo si tí cyklisti myslia!!! Nemajú chodiť po ceste ako husi!!! Ako ich mám predbiehať podľa predpisov, keď je cesta úzka??? Podráždené reakcie ľudí, hľadanie dôvodov ako sa to nedá, nadávanie na cyklistov... ostal som po prečítaní diskusie znechutený.

Uvedomil som si, že táto otázka elementárneho rešpektu a slušnosti naplno ukázala stav, kde sa ako ľudia a spoločnosť nachádzame – vládne tu zažratý individualizmus a sebectvo. Všetci sme podráždení, reagujeme prehnane, aj najmenšia vec nás dokáže rozhádzať. Akoby sme nemysleli na to, že tu okrem nás žijú ešte ďalší ľudia. A pritom by niekedy stačilo tak málo.

Nevieme diskutovať, nevieme sa rozprávať, nevieme rešpektovať názor druhého človeka. Samozrejme, nie je to vždy také čierno-biele, má to mnoho odtieňov. Podstata problému ale ostáva: nedostatok vzájomného rešpektu. Od nás kresťanov sa očakáva viac!