Boží Sninský kameň

V Humennom už žijem siedmy rok, ale až teraz, pred pár dňami, som po prvýkrát vyšiel na Sninský kameň. Nebolo to moje rozhodnutie. Dostal som návštevu a tá rozhodla o našom spoločnom výlete. Keď mi ho s malou dušičkou navrhli, čakali zamietavú odpoveď. Neviem, či mali ešte iný plán, ale ja som už dlho nosil v sebe túžbu objaviť krásy svojho okolia. Aj teraz, keď píšem tieto riadky, som plný radosti a vďačnosti. Čas strávený pri Morskom oku, túre a nakoniec hore na Sninskom kameni bol darom samého Boha.

Ako inak predsa nazvať tento čas? Veď posúďte sami. Na ceste hore sme neraz stretli iných ľudí a tak ako je to slušné, s každým sme sa pozdravili. Ani neviete ako a cítite, že tu v horách sú si ľudia akosi bližší. Doslova máte radosť, keď niekoho stretnete. Nehovoriac o vôni práve opekanej slaniny a chutných lesných malín. Následne hore na skale to ticho a výhľad samé pozývali k modlitbe a vďačnosti. A nebolo to spôsobené iba scenériou. Vysoko na skale od roku 1990 je kovový kríž, ktorý po poškodení predošlého kríža dali vyniesť a postaviť veriaci zo sninskej farnosti a požehnal ho emeritný arcibiskup Alojz Tkáč. Vyníma sa a ukazuje na Boha. A aby to nebolo málo, tej symboliky, na skale sme sa stretli s akousi rodinou a jedno z ich dievčat malo na sebe tričko s nápisom: Patrím do eRka.

Keď teraz doma v tichu a pokoji nad tým uvažujem, napĺňa ma radosť. Uvedomujem si nielen to, akú máme na Slovensku Bohom darovanú krásnu prírodu, ale aj ako jednoducho a prijateľne sa dajú naplniť slová kardinála Roberta Saraha o podstate Cirkvi. Kardinál Sarah v knihe Sila ticha totiž píše: „Pravá podstata Cirkvi nie je v tom, čo robí, ale v tom, o čom svedčí. Kde je hĺbka a tajomstvo, tam je ticho. Kristus od nás chcel, aby sme sa stali svetlom. Neprikázal nám dobyť svet, ale ukazovať ľuďom cestu, pravdu a život.“

Jozef Kozák