Chlapec z Udavského sa vrátil domov

Keď som v piatok 12. augusta stála v Dóme sv. Martina v Bratislave v rade, aby som vzdala úctu kardinálovi Tomkovi, prežehnala jeho rakvu a potom sa podpísala do kondolenčnej knihy, nemohla som si nevšimnúť ľudí, ktorí sa v dvoch radoch posúvali dopredu. Mladí, starí, starší, rodičia s deťmi, kňazi, rehoľníci, rehoľníčky. Chudobní, bohatí, vysokopostavení i bedári.

Kto sa na to díval s otvoreným srdcom, ten pochopil, o čo ide. Naoko bizarná situácia bola taká pravdivá, čistá, rýdza, jednoduchá a ľudská – ako bol Jozef Tomko počas celého svojho života. Priťahoval ľudí – v nijakom prípade úmyselne – pretože bol taký, aký bol: nefalšovaný a nefalošný. Nehovoril k nám akademickou teológiou, i keď mal veľké vzdelanie. Hovoril k nám ako človek, ktorému na nás záleží. Preto sme ho vnímali ako morálnu autoritu. Bol jedným z nás a bol „náš“.

Práve preto sa s ním prišlo rozlúčiť také úžasné široké spektrum ľudí krížom-krážom spoločnosťou. Žiadny režisér by niečo také nevymyslel ani nezinscenoval. Za bezdomovcom s roztrhaným sakom stál o päť miest ďalej jeden z najznámejších slovenských právnikov, za ním mladá žena s veľkou nákupnou taškou na kolieskach. Mladý otecko na kolenách so synom škôlkarom písali spolu odkaz do kondolenčnej knihy. Iný otecko prišiel na svätú omšu s dvoma malými synmi, jeden z nich mal taliansky futbalový dres. Možno preto, že kardinál mal rád futbal.

Pred Dómom sv. Martina bratislavský arcibiskup metropolita Stanislav Zvolenský s pokojom i pokorou, v najväčšej trpezlivosti poskytoval rozhovory novinárom. Pri pohľade na otca arcibiskupa mi napadli výstižné slová kardinála Tomka, keď v roku 2008 uvádzal Stanislava Zvolenského do úradu bratislavského arcibiskupa metropolitu: „Duch Svätý dobre trafil.“

V Katedrále sv. Martina sa teda diali výnimočné veci v Božej réžii zhora. Kardinál nás všetkých spojil. Atmosféra pritom nebola smutná, i keď slzičky vypadli mnohým, skôr s pohľadom do večnosti, plná vďaky a úcty. Keď truhla s kardinálovými ostatkami opúšťala v sobotu 13. augusta bratislavskú katedrálu, Dómom sv. Martina sa niesla pieseň Celá krásna si, Mária a mohutný potlesk.

Slovensko sa lúčilo s kardinálom, ktorý sa vrátil do vlasti. Tentoraz už natrvalo.

Vitaj doma, chlapec z Udavského!