Cirkev v čase
Tomas Garrigue Masaryk (1850-1937) na fotografii s členmi Českej národnej rady v Kyjeve pri podpise vernosti národu. Snímka: profimedia.sk
Vek 100 rokov je síce v dejinách národa kvapkou, ale možno by bolo dobré sa na chvíľu zastaviť a obzrieť sa za udalosťami, ktoré náš národ prežil. A bolo toho skutočne dosť.
Na 1. ČSR môžeme mať rôzne názory a určite nebola bez chýb, no dnes s odstupom storočia môžeme pripustiť, že to bol pre Slovákov dobrý impulz. V histórii sa nedá používať slovíčko „keby“, takže sa pozerajme na udalosti tak, ako sa odohrali.
Vznik Československej republiky, aspoň z pohľadu predstaviteľov Katolíckej cirkvi, bol vnímaný neurčito. Nevedeli, čo majú od nej očakávať, respektíve obávali sa, čo to pre Cirkev prinesie.
V Rakúsko-Uhorsku bola totiž Katolícka cirkev jedným z pilierov monarchie. Isté obavy sa aj naplnili, napríklad tým, že iba týždeň po vyhlásení republiky bol v Prahe zbúraný mariánsky stĺp.
Rozzúrený dav chcel zhodiť sochu sv. Jána Nepomuckého z Karlovho mosta do Vltavy. Zo škôl sa vyhadzovali kríže. To všetko pôsobilo na katolíkov desivo.
Na druhej strane táto nová situácia prispela k tomu, že Katolícka cirkev sa zreálnila. V monarchii bola vnímaná ako štátna inštitúcia a tu zrazu bola len jednou z mnohých.
Pomohlo to aj pri rozvoji politického katolicizmu. Viac - menej platilo Masarykovo heslo, ktorý uviedol, že Katolícka cirkev bude mať toľko miesta, koľko si vybojuje.
Cirkev nebola prenasledovaná, mohla voľne pôsobiť, len štát jej už nevychádzal v ústrety. Nová situácia, nové prostriedky a z pohľadu Božej perspektívy to určite malo zmysel.