Čistý priestor

Navrhnúť kostol dnes znamená priblížiť sa k mystickému obsahu viery. Cirkev i architekti musia pri tvorbe sakrálneho priestoru brať do úvahy ako pocity a potreby ľudí, tak aj živé posolstvo liturgie.

Pretože archetypy stredovekých katedrál sú ukotvené v povedomí ľudí – vysoké veže, stĺpy, oblúky a strop –, keď sa v našej dobe objavuje nový typ kostola, veľa ľudí to nedokáže prijať. Čo naozaj netreba prijať, sú akési odcudzené, nesakrálne pôsobiace kostoly.

Na druhej strane redukovaný architektonický štýl, jasný dizajnový jazyk a trvalo udržateľné energetické koncepty dokážu vytvoriť krásu, ktorá je zároveň pravdivá i pôsobivá. Nové či skôr obnovené prapôvodné chápanie Cirkvi ako komunity vyjadrujú aj pôdorysy chrámov.

Z  pozdĺžnej lode sa stáva kruhový tvar, forma, v ktorej sa komunita zhromažďuje okolo centra. Navonok sú moderné kostoly menej nápadné. Odovzdávajú posolstvo, že nie sú znakom moci, ale symbolom putujúceho Božieho ľudu, chráneného Bohom. Ktorý je uprostred.

Mnohým sa ťažšie prijíma aj istá „prázdnota“ modernej sakrálnej architektúry. Nesnažme sa ju zaplniť krikľavým gýčom. Prázdnota totiž symbolizuje čosi, čo naša zahltená doba veľmi potrebuje. Zdržanlivosť. Ticho. Čistotu. A aj to, čo potrebuje Cirkev a my všetci v nej. Očistenie.