Čo je ešte škandalózne na sexuálnych škandáloch
Prvý je ten, ktorý vidíme vo viacerých sekulárnych médiách. Informovať LEN o kňazoch, ktorí zneužívajú. Vytvárať medzi pojmami „kňaz“ a „zneužívanie“ priamy súvis.
Povedať a, obísť b. Aj na Slovensku máme denníky, ktoré na seba prevzali úlohy čiernych kroník Cirkvi; dočítať sa v nich však o jej dobrých plodoch a inšpiratívnych predstaviteľov je temer nemožné. Samozrejme, že dobro tých dobrých nezľahčuje zlo tých zlých; tváriť sa však, akoby existovali len tí zlí, je prinajmenšom neobjektívne, ak nie rovno manipulatívne.
Mediálnu vyváženosť by v tejto súvislosti mohli garantovať reportáže, rozhovory či komentáre o kňazoch a zasvätených osobách, ktorí všemožne pomáhajú – a často práve aj tým, ktorí majú za sebou skúsenosť s traumou zo sexuálneho deliktu. Akoby však aj v našich sekulárnych médiách platila premisa, že jedna čierna ovca z Cirkvi je stonásobne pútavejším respondentským artiklom ako 99 bielych (temer až svätých) ovcí.
Najsmutnejšie (a najvýrečnejšie) asi je, ak daným ašpirantom na závratnú čítanosť a búrlivé diskusie chýba pocit zodpovednosti za napísané. Príkladom môže byť kauza, ktorá sa v jeseni rozpútala okolo eparchu Milana Chautura. Nepamätám si, že by sa mu niekto (v rámci mediálneho priestoru) za uverejnenie nepodložených informácií ospravedlnil. V Katolíckych novinách sme tiež nedávno informovali o tom, že vo Francúzsku odsúdili manželov za falošné obvinenie z pedofílie kňaza.
Akoby však aj v našich sekulárnych médiách platila premisa, že jedna čierna ovca z Cirkvi je stonásobne pútavejším respondentským artiklom ako 99 bielych (temer až svätých) ovcí.
Aj na týchto príkladoch vidieť, prečo platí čosi ako prezumpcia neviny. Teda – mala by. V opačnom prípade niekomu ľahko môžeme zničiť povesť či život.
Chybnou (a nebezpečnou) je však aj reakcia niektorých katolíkov v štýle „a komu tým prospejete“. Úprimne, takú som nečakala. No predsa tým obetiam. A nám všetkým. A Cirkvi. A Bohu.
Považujem za správne, že katolícke médiá sa neboja informovať ani o tom, čo je v Cirkvi zlé – a čo s tým chce robiť. Že sa snažíme povedať a, ale neobísť ani b. V tomto kontexte pokladám katolícke médiá na Slovensku za silného konkurenta naoko objektívnejším sekulárnym.
Nasledujúce riadky patria tým, ktorí nepochopili potrebu informovať o kauzách McCarricka (kardinála obviňovaného zo zneužívania detí), samite o ochrane mladistvých či uverejneniť svedectiev obetí zneužívania v priestore katolíckych médií.
Je načase sa v súvislosti so znásilnením (či s obťažovaním) definitívne zbaviť predstáv o temných, tmavých uličkách a výstrednom oblečení. Kulisou môže byť škola, byt, reštaurácia, a, žiaľ, aj fara, pútnické miesto, kostol. A obeť pokojne môže byť (aj) škaredá, tučná, nesympatická, príliš mladá, príliš stará; hocijaká.
Popri skúsenosti samotného zásahu do jej telesnej integrity je pre obeť zaiste (ďalšou) veľkou ranou, ak reakciou na jej krivdu a bolesť je ľahostajnosť, pochybnosti alebo rovno odmietnutie (okolia či širšej verejnosti). Naznačené či vyslovené „klameš“ (alebo aspoň „neprifarbuješ tak trochu?“, prípadne „naozaj to bolo presne tak?“) alebo snaha prehodiť vinu (či jej časť) na obeť (možno predsa bola nevhodne oblečená, možno sa nevhodne správala, možno niečo naznačovala, možno bola príliš zvodná, možno príliš hlúpa, možno príliš naivná...) rany nielen jatria, ale zväčšujú.
Obeť pokojne môže byť (aj) škaredá, tučná, nesympatická, príliš mladá, príliš stará; hocijaká.
Máme ak nie rovno povinnosť, tak aspoň možnosť prispieť k ich hojeniu našou (zdravou) spoluúčasťou, dôverou – alebo aspoň snahou o ne. Pre samotné dobro a uzdravenie obete, ale aj...
Pre nás samých. Tie zneužívané či obťažované deti/ženy (a nezabúdajme, že aj muži) žijú predsa medzi nami; s nami. Prichádzame či budeme s nimi prichádzať do kontaktu na ulici, v obchodoch, v práci, u lekára, možno vo vlastnej rodine. Možno to zneužité dievčatko bude raz vaša nevesta/švagriná/najlepšia kamarátka, možno vaša obvodná lekárka, možno učiteľka vašich detí či vnúčat. Nemalo by nám byť jedno (ak už nie nám ako ľuďom, tak nám ako spoločnosti), či rany obetí sú alebo nie sú zahojené. Vieme predsa, že zranený zraňuje.
S akým nastavením môže vstúpiť do sveta dospelých dieťa, ktoré niekto zneužíval a niekto iný mu vyčítal, načo to vyťahuje? Čo môže od mužov očakávať (a čo si o nich môže myslieť) žena, ktorú niekto obťažoval, a iní jej ozrejmili, že si za to vlastne mohla sama? A čo my (ako spoločnosť) môžeme očakávať od takto viacnásobne zranených ľudí?
Jedným z dôležitých aspektov liečenia rán obetí je akiste už len ich uznanie; snaha nemávnuť nad nimi rukou či zamiesť ich pod koberec. V slušnej spoločnosti by tiež malo byť garantované, že delikvent ponesie za svoje činy zodpovednosť. Zľahčovaním jeho viny (pokojne aj našou ľahostajnosťou či alibizmom) posúvame hranice tolerancie voči zlu – a tým mu vytvárame stále priaznivejšie podmienky na bujnenie.
Chápem, že niektorým katolíkom už musí liezť hore krkom, ak na Cirkev a jej predstaviteľov stále niekto vyťahuje špinu. Chápem, že tendencia neuznať či zľahčovať sexuálne delikty niektorých kňazov je v mnohých prípadoch snahou zastať sa Cirkvi. Tej to však nepomôže. Naopak, pár hnilých jabĺk spochybňuje kvalitu celej sorty.
Zľahčovaním viny (aj našou ľahostajnosťou či alibizmom) posúvame hranice tolerancie voči zlu – a tým mu vytvárame stále priaznivejšie podmienky na bujnenie.
Skutok sa nedá ospravedlniť stavom jeho vykonávateľa. Nech by dieťaťu sexuálne ublížil hoc i sám pápež, jeho vinu to nezmenšuje; skôr naopak (Františkova reakcia napríklad na kauzu kadinálov Pella či McCarricka je dostatočne výrečná). Františkov samit je v tomto kontexte krásnym svedectvom, že Cirkev je ozaj matkou, ktorá chráni svoje deti, nie inštitúciou, ktorá chráni „svojich“.
Zrelý človek prevezme zodpovednosť za svoje činy. Prečo by to v zrelom spoločenstve malo byť inak?
A nezabudnime na samotného Boha. Toho, ktorého voláme Otcom. A ktorý normálny otec môže byť ľahostajný voči faktu, že niekto mu obťažoval či znásilnil dieťa? Nemáme tu do činenia len so zranenými obeťami sexuálnych škandálov – máme tu do činenia aj s ich zraneným, užialeným a nahnevaným nebeským Otcom, ktorý nám dáva dva jasné odkazy:
„Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40).
„Ale pre toho, kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a ponorili ho do morskej hlbiny“ (Mt 18, 6).
Majme s týmto otcom súcit. Majme súcit s jeho deťmi. Skúsme precítiť jeho aj ich bolesť. Premodliť ju.
Potom sa možno sama od seba vynorí odpoveď na otázku, prečo k téme zneužívania nemôžeme ostať ľahostajní.