Čo ma naučila Violina smrť

Nie dlho po tom, čo som sa zo správy na WhatsAppe dozvedela o smrti (a vlastne aj o predošlej existencii) mladej východniarky, ktorá žila a umrela v Bratislave, do gmailovej skupiny nášho spoločenstva prišla správa/prosba, ktorá sa týkala vtedy ešte nemedializovaného prípadu strateného študenta z Kolégia Antona Neuwirtha.

Niečo je choré v štáte slovenskom, alebo aspoň v jeho hlavnom meste – pomyslel (by) si nejeden po prečítaní všetkých tých článkov a najmä diskusií pod nimi. 

O Viole, ktorá sa za pár dní vyprofilovala v niektorých titulkoch na známu modelku a fotografku, sa viedlo toľko reálnych i virtuálnych debát, že je možno zbytočné otvárať ďalšiu. 

Ak to robím, tak možno preto, lebo v tej (virtuálnej) záplave názorov až konšpirácií som nenašla žiadne záchranné koleso, ktoré by mi z mora potenciálnych nebezpečenstiev pomohlo späť na breh. 

Napríklad aj na breh Dunaja. Lebo raz by som sa pri ňom opäť chcela prechádzať sama a večer, tak ako kedysi.

Naivné? 

Rozmýšľam o tom; intenzívne a dlhšie. Vraj keď trpíme, málokedy pomôže otázka „prečo“ – lepšie je pýtať sa napríklad: Čo s tým? Čo z toho môžem vyťažiť? Čo sa z toho môžem naučiť? 

Žiadnu moju kamarátku nenašli zabitú a znásilnenú, v mnohých mojich kamarátkach som však našla dobité a obťažované ženy. Pod fasádami úprimných úsmevov a úspešných mladých životov by ich tam málokto hľadal.

Neviem, prečo sa to stalo. Im. Ani prečo sa to stalo Viole. Možno ani nikdy nebudem vedieť. 

Neviem nájsť správne vety. To, čo považujem za slová útechy a nádeje, ľahko môže byť pre iných ako rana bičom naivity a moralizovania. 

Viem, že sú chvíle, v ktorých naozaj stačí držať sa hesla „plačte s plačúcimi“ (Rim 12, 15).

Tou plačúcou som však aj ja. A samej sebe si trúfnem pripomenúť „keď budete počuť o vojnách a nepokojoch, neľakajte sa!“ (Lk 21, 9).

Niekto ublížil Viole. 

Niektorí ublížili mojim kamarátkam. 

Ona umrela, mnohé prežili; bolo by cynické pýtať sa, čo je horšie. 

„Prečo“ visí vo vzduchu a možno zomriem(e) bez toho, aby naň niekto našiel adekvátnu odpoveď. 

Na pridružené otázky si však s nástojčivosťou pripomínajúcou nesenie kríža opakujem, že tomu niekomu či niektorým nedovolím zabiť a zneuctiť ani moju radosť, súdnosť, vieru v pekný a dobrý svet. 

Nechcem v každom mužovi vidieť potenciálneho páchateľa a v každom odľahlom kúte priestor na potenciálny zločin. 

Nechcem počuť a čítať (a už vôbec nie produkovať) viac fňukania, konšpirácií, obviňovaní. Viole to nevráti život a iným obťažovaným či znásilneným dôvod ani chuť žiť. 

Áno, „plačte s plačúcimi“ (Rim 12, 15) – ale stále platí aj „tí však, čo dúfajú v Pána, dostávajú novú silu, získavajú krídla ako orly, utekať budú a neustanú, budú putovať a neomdlejú“ (Iz 40, 31).

Kedy chcem vlastne skutočne veriť Božiemu uisteniu „keď budeš brodiť vodami, budem s tebou, a keď riekami, nepotopia ťa, keď pôjdeš cez oheň, nepopáliš sa a plameň nebude horieť na tebe“ (Iz 43, 2)?

Nie je všetka tá beznádej, bolesť a spoločenská hystéria (minimálne na internete) dobrou príležitosť overiť si, že „on nás potešuje v každom našom súžení, aby sme mohli aj my potešovať tých, čo sú v akomkoľvek súžení, tou útechou, ktorou Boh potešuje nás“ (2 Kor 1, 4)?

Je mi veľmi, veľmi ľúto, čo sa stalo Viole. Je mi veľmi, veľmi ľúto, že doteraz sa presne nevie, čo sa stalo Michalovi. Je mi veľmi, veľmi ľúto, že nie sú prví ani poslední. 

Ale zároveň – napriek všetkému, vo všetkom, ako pozorovateľ aj poslucháč všetkých medializovných i nemedializovaných, veľkých i malých, fatálnych i naoko menších bolestí, napriek tomu, že tak často svojimi myšlienkami, slovami a skutkami šepkám i kričím „zmiluj sa, Bože, nado mnou, lebo som v súžení; od zármutku mi chabne oko, duša i vnútro moje“ (Ž 31, 10)...

Napriek tomu a v tom chcem jedným dychom dodať: „Ja sa však spolieham na teba, Pane, a hovorím: Ty si môj Boh, v tvojich rukách je môj osud“ (Ž 31, 15 – 16). 

A v hĺbke, ktorá je ešte hlbšia než priepasť vytvorená bôľom, viem, že tento Boh je ešte hlbšie. A že nech padnem(e) akokoľvek hlboko, stále sme v ochrane jeho rúk a lásky. 

A kvety ďalej kvitnú.