Čo máme, nie je samozrejmé

V krajine totiž stále doznieva v poradí už tretia občianska vojna za posledné polstoročie. Desaťtisíce ľudí prišlo o život, státisíce o svoje domovy. Južný Sudán je v katastrofálnej humanitárnej situácii, patrí mu okrem iného smutné prvenstvo v úmrtnosti matiek pri pôrode.

Svätý Otec sa zo všetkých síl snaží, aby v krajine zavládol mier a mohla nastúpiť na cestu pokojného rozvoja. Cestovať do Južného Sudánu chce aj preto, aby si svet všimol, v akých podmienkach tam žijú ľudia a s koľkými trápeniami zápasia. Aby sme my, ktorí nažívame v pokoji, nezľahostajneli a nezabudli, že máme byť za čo vďační.

Pocit veľkej vďačnosti ma v týchto dňoch napĺňa aj v súvislosti s 30. výročím zmeny, ktorá u nás priniesla obnovu slobody a skončenie prenasledovania Cirkvi.

Sedemnásty november 1989 naštartoval proces, vďaka ktorému dnes môžem bez obáv hlásať evanjelium, cestovať za hranice, žiť v úspešnej, pokojnej a nádejnej krajine.

Mal som vtedy len 11 rokov a celkom som nerozumel tomu, čo sa dialo. Veľa som pochopil až neskôr, v časoch kňazskej služby v blízkosti otca kardinála Korca, ktorý bol jedným z pilierov podzemnej Cirkvi.

Som dnes úprimne vďačný všetkým, vďaka ktorých obete, ale aj odvahe a mravnej sile zmena prebehla v relatívnom pokoji, bez ozbrojeného konfliktu. Hoci dnes čelíme mnohým ťažkostiam, môžeme konštatovať, že oni to dôležité vtedy naozaj zvládli, pre dobro nás všetkých.

Mnoho vecí, ktoré sa nám dnes javia ako celkom samozrejmé, v skutočnosti samozrejmé vôbec nie sú. Kiež toto vedomie dokážeme správne odovzdať aj nasledujúcim generáciám.