Čo nás riadi za volantom?

Celé sa to končí tragédiou: smrťou otca a ťažkými zraneniami mamy v aute idúcom opačným smerom. „Prečo sa tí Poliaci nezaradili, veď na videu to vyzerá, že bolo miesto,“ vypočul som si rozhovor mladíkov na ulici.

„To sa ti len zdá na spomalených záberoch, v tej rýchlosti sa nedá tak reagovať,“ uvažoval jeden. „Mali to radšej strhnúť doprava,“ filozofoval ďalší.

Uvažujem, koľkých tá tragédia priviedla k tomu, aby si spytovali svedomie nad vlastným šoférovaním. Mnohí sme ju len skritizovali, s povzdychom, že si to zas odniesol nevinný.

Pritom bezohľadnosť, z ktorej to celé vyplynulo, je každodenným úkazom na našich cestách. Žiaľ, nejeden z nás, kresťanov katolíkov, laikov aj kňazov, má na nej osobnú účasť.

Nedodržanie rýchlosti, nezastavenie na prechode, nedanie možnosti zaradiť sa, „školenie“ iného, tvrdohlavá jazda v strednom pruhu, vytrubovanie na pomalšieho, dokazovanie vlastnej pravdy, neslušné gestá atď.

Počet áut na cestách stále vzrastá: čoraz viacerí sadáme za volant, avšak zabúdame vziať so sebou aj hodnoty našej viery. Zabuchnutím dverí sa mnohým akoby mení osobnosť, na volant kladie ruky „iný človek“.

Dáme si rybku na zadné dvere, ale jazdíme ako... Nechám každého, nech si doplní zodpovedajúci výraz. Pritom aj jazda autom je priestor na posilnenie čností: trpezlivosti, slušnosti, láskavosti voči druhým.

Ale aj pokory a skromnosti – napríklad, keď auto necháme doma a nastúpime do MHD. Je skutočne potrebné, aby sme sa všade vozili? A keď už teda ideme, sprevádza nás ohľaduplnosť?

Azda práve toto slovo by sme si mali nalepiť na prístrojovú dosku - oveľa skôr než ruženec na spätné zrkadlo.