Čo skutočne pomôže obťažovaným tínedžerkám

V poslednom období sa v médiách objavilo viacero správ o násťročných dievčatách, ktoré boli nejakým spôsobom obťažované, zväčša dospelými mužmi. Je fajn, že sa o tom informuje. Je fajn, že sa k tomu vyjadrujú odborníci. Ale čo ďalej?  

 

Mária Bilá 19.07.2019
Čo skutočne pomôže obťažovaným tínedžerkám

Ilustračná snímka: unsplash, Cristina Gottardi


Umberto Eco v románe o médiách Nulté číslo poznamel zaujímavú vec – že štyri správy pokope vytvárajú piatu. 

Dovolím si zhrnúť obsah štyroch správ, ktoré sa ma v poslednom období skutočne dotkli. 

Učiteľ na gymnáziu sa cez videohovor uspokojoval pred dvomi štrnásťročnými dievčatami. Učiteľ na gymnáziu v mojom rodnom meste; takže by ma zrejme táto správa zaujala bez ohľadu na to, aký humbug v diskusiách dokázala vyvolať. 

Menej – vlastne skoro vôbec – zarezonovala v spoločnosti správa o čudných imatrikuláciách na istom zo stredoškolských internátoch v Košiciach. Hry so sexuálnym podtónom, ktoré by človek čakal ako úvod filmov pre dospelých, rozhodne nie ako súčasť školského programu, prekvapivo prebiehali pod pedagogickým dozorom, dokonca vraj s jeho schválením a korigovaním.

Dvadsaťdvaročný youtuber chodil s trinásťročným dievčaťom; po záplave správ o tom, že je úchyl a pedofil, sa rozhodol natočiť video, v ktorom sa svoj vzťah snažil obhájiť. Zinkasoval zaň vlnu kritiky v médiách, diskusiách aj vo videách iných youtuberov. Pod tlakom verejnej mienky sa napokon rozhodol kontakt s maloletou ukončiť. 

"V priebehu prvých 5 hodín existencie profilu dievča oslovilo 83 mužov vo vekovom rozmedzí 23 až 63 rokov, a to v drvivej väčšine s explicitnými výzvami na spoločnú masturbáciu pomocou videohovoru“

A k tomu avízo o vzniku dvoch filmov, ktoré zrejme v dospelej časti populácie vyvolajú otázky typu: „Toto sa naozaj deje?“ a v tej mladšej skôr „Toto sa deje; vy ste to naozaj nevedeli?“

Ale po poriadku – dokument V síti (réžia Vít Klusák a Barbora Chalupová) odhaľuje, čo sa deje, keď sa priemerné dvanásťročné dievčatá prihlásia v noci na internet. Okúsiť panoptikom rozmanitých úchylov a ich ešte rozmanitejších ponúk sexuálneho charakteru nie je na sociálnych sieťach ojedinelé; podľa štatistík tvorcov už „v priebehu prvých 5 hodín existencie profilu dievča oslovilo 83 mužov vo vekovom rozmedzí 23 až 63 rokov, a to v drvivej väčšine s explicitnými výzvami na spoločnú masturbáciu pomocou videohovoru“.

Koncom augusta zas bude mať premiéru slovenský film Kto je ďalší?, ktorý – inšpirovaný skutočnými udalosťami – spracúva tému lákania nahých fotografií od neplnoletých dievčat na internete. Odbiť tieto dievčatá ako naivky a tému ako periférnu by nebolo fér; podľa informácií v jednom zo slovenských denníkov každé siedme jedenásťročné dieťa poslalo svoju nahú fotku. 

Návody na zranenia
Štyri správy; aká je tá piata? 

Každý si asi prečíta vlastnú – tá moja má vracia do čias vlastného dospievania. Pre ženy mojej generácie („deti republiky“, puberta pár rokov po miléniu) asi ani jedna z daných správ nebude natoľko šokujúca, ako povedzme pre generáciu mojich rodičov. To všetko tu už bolo v našom dospievaní. Teda – všetko okrem záujmu médií o dané témy. 

Bol Pokec (nepoznám rovesníčku, ktorá by na ňom v teen časoch nemala profil), na ktorom stačilo mať ženský nick, aby ste mali schránku zamorenú veľmi explicitnými ponukami fyzického všehodruhu. Ak ste na tom nicku mali fotku (obyčajnú, profilovú, bez provokojúceho podtónu), počet ponúk sa horibilne zvýšil. 

Boli školské či internátne akcie, kde pedagogický dozor neustriehol hranice medzi zábavou a obťažovaním či šikanovaním. 

Mohli ste v nich nájsť články typu „kedy je správny čas prísť o panenstvo“ (súdiac podľa obsahu daných periodík, už aj pätnásť by bolo neskoro), „ako zaujať na internete“, „antikoncepcia je úplne bezpečná“.

Boli rovesníčky, ktoré hocičo vyskúšali, nafotili, poposielali, ponatáčali a potom pozabúdali – radšej. 

Boli tínedžerské časopisy, ktoré ich v tom podporovali, ak ich k tomu rovno nenaviedli. Časopisy plné návodov, ktoré dnes považujem za choré, a uistení, že všetko je normálne. 

Jasné, že nikto nenapísal „prihlás sa na internetovú zoznamku a do týždňa sa vyspi s prvým sympaťákom, ktorý ti napíše“. 

Ale mohli ste v nich nájsť články typu „kedy je správny čas prísť o panenstvo“ (súdiac podľa obsahu daných periodík, už aj pätnásť by bolo neskoro), „ako zaujať na internete“, „antikoncepcia je úplne bezpečná“ či „najkrajšie sukne sezóny – ukáž svoje nohy“. 

A štyri správy vytvárajú piatu. 

Fajn, ale...
Som rada, že liberálne médiá pred pár rokmi vytiahli  kampaň #MeToo.

Som rada, že dnes je tak často kauza z toho, čo by pred pár rokmi bolo odbité, prehliadnuté, nevypočuté. 

Som rada, že dnes už väčšinová spoločnosť vie, že sexuálne obťažovanie má viac foriem ako tú najvyhranenejšiu, znásilnenie. 

Som rada, že toľko novinárok (a novinárov) sa snaží vypočuť a obhájiť obete. 

Ale som aj skeptická. Nie voči ich práci a snahe. Skôr voči tomu, že trháme burinu, no nevykopeme jej korene. 

Čo ďalej
Bolo obdobie, keď som vážne pochybovala, či vôbec poznám v svojom blízkom okolí mladú ženu, ktorú by niekedy niekto v nejakej forme neobťažoval. 

Vypočula som si príbehy, ktoré sa väčšinou hovoria len v spovednici či u psychológa (alebo za chrbtom, žiaľ). 

Príbehy krásnych mladých usmievavých dievčat, o ktorých si staršie a závistlivejšie možno myslia, že pre ne musí byť svet gombička. A predsa sa niekedy octili vo fáze, keď sa samy seba (možno aj iných) pýtali, či vôbec ešte vedia, smú a môžu byť šťastné – alebo aspoň normálne. 

Obťažovaná dvanástka už možno nebude odpisovať pochybným indivíduám a pokarhaná štrnástka už možno nebude považovať dráždenie vyzlečeného dospelého chlapa na druhej strane četu za vhodnú zábavu. Ale čo ďalej?

Ak dnes také sú, väčšinou za to vďačia Bohu. 

To nie je tendenčná pointa, ktorú sem dávam lebo Katolícke noviny. To je realita, ktorú som videla a spoznala. 

Nestačí demaskovať, pomenovať, odtajniť a v tých šťastnejších prípadoch aj odstrániť zlo. 

Obťažovaná dvanástka už možno nebude odpisovať pochybným indivíduám a pokarhaná štrnástka už možno nebude považovať dráždenie vyzlečeného dospelého chlapa na druhej strane četu za vhodnú zábavu. 

Ale čo ďalej?

Byť náručou 
Treba ponúknuť dobro; víziu, príklad, svedectvo. Niečo, čo motivuje. Niečo, čo nadchne. Niečo, čo uzdraví. 

Koľko tých dievčat a mladých žien - nad ktorými prudérnejší možno aj ohrnú nos – zažilo lásku? Aspoň jej náznak? Nie takú tú rozprávkovú, hollywoodskú (aj keď asi aj o takej snívajú), ale celkom prirodzenú, ľudskú? 

Koľké z nich počuli „si stvorená pre vzťahy, si veľmi krásna a nesieš v sebe hlboké tajomstvo“ (Jason Evert)?

Koľkým z nich to niekto svojím správaním aj dokázal? 

Koľké z nich vedia, že existuje napríklad niečo ako Teológia tela, v ktorej by našli odpovede na otázky, ktoré hľadajú na internete a u rovnako zmätených kamarátov? 

Koľko tých dievčat a mladých žien - nad ktorými prudérnejší možno aj ohrnú nos – zažilo lásku? Aspoň jej náznak? Nie takú tú rozprávkovú, hollywoodskú (aj keď asi aj o takej snívajú), ale celkom prirodzenú, ľudskú? 

Koľké z nich tušia, že svätá spoveď či duchovné sprevádzanie by ich zranenia vyliečili účinnejšie ako čety s anonymnými „priateľmi“ na internete; že v spoločenstve by našli kamarátstvo, podporu a zázemie, ktoré hľadajú na sociálnych sieťach; že čas strávený v spoločnosti Ježiša pri modlitbe či adorácii by ich osviežil a naplnil neporovnateľne viac ako hodiny na webe? 

Cirkev ponúka celé spektrum bohatstva a liekov na rôzne stavy duše. 

Ktoré z nich – a komu – môžem ako člen Cirkvi ponúknuť ja? 

Môže práve moje slovo, svedectvo, príklad či láskavé usmernenie zmeniť život niektorému z tých, čo – ako spieva Nedvědi – „len zahlídli svět, maj na duši vrásky“?

Tam a tak sa začína jedna z foriem pomoci; tam a tak sa končí svet anonymity, temných tajomstiev a zranených duší.