Čo sme sa naučili?

O tom, prečo sme „mali šťastie“, ešte bude príležitosť hovoriť. Ale sledujúc problémy, ktorým sa venujú médiá, kladiem si otázku, či sme sa vôbec niečo naučili. Či nás zmenilo to, čo sa stalo a ešte deje, alebo si myslíme, že všetko môže byť zasa tak ako predtým.

Pamätám sa, ako som v marci sledoval počty nakazených a mŕtvych, reakcie vlád, zatváranie hraníc, zákazy pohybu a tak ďalej. Vyšiel som večer na lúku, pozeral na les a rozmýšľal, čo nám tým chce príroda povedať.

V mojom vnútri silne rezonovalo: „Zastavte sa! Stop! Prestaňte pozerať na seba. Na to, čo vy chcete. Čo vy musíte mať, stihnúť, vidieť, vyskúšať, vylepiť na internet... Buďte ticho!

Zem nemožno donekonečna žmýkať. Ak nepochopíte, ak sa neuskromníte, ale ozaj všetci, príroda si poradí. Tak rýchlo, že sa nenazdáte. A ktovie, či bude ďalšia ,Noemova archa‘. Takže sa prestaňte sťažovať. Hundrať. Frflať. Malicherne si vybíjať svoje.

Uvedomte si, aký vzácny je dar života. A čo je dôležité. Nemárnite čas škriepkami. Spojte sa, pomôžte si, berte ohľad. Lebo zajtra tu nemusíte byť. Ani nič z toho, čo ste považovali za samozrejmé.“

Tieto myšlienky mi dlho vírili hlavou, a hádam nielen mne. No zdá sa, že „už nám prehorelo“. Jasné, treba ísť ďalej. Akurát že... zas sa škriepime, frfleme, hundreme. Zas musíme mať čím skôr minimálne to, čo predtým.

Bolo zaujímavé sledovať, ako sa v kríze mnohí „vyfarbili“. Čo všetko vyšlo na povrch. Nemenej zaujímavé bude vidieť, či sme si vôbec vzali nejaké ponaučenie.

Pápež v nedeľu vyhlásil mimoriadny rok Laudato si´. Rok encykliky, ktorá svet vyzýva úplne prehodnotiť postoj k zemi, nášmu spoločnému domu. Je to silná, priam prorocká výzva.

Uchopíme ju?

Alebo bola skúsenosť s koronou na vytrhnutie „z normálu“ ešte slabá a krátka?