Ešte bol ďaleko

Benediktínsky mních, ktorý ma roky sprevádza duchovnými cvičeniami, sa ma zvykne pýtať: „Ktoré slovo z toho, čo sme teraz čítali, v tebe najviac zarezonovalo?“ Slovo, ktoré ma viedlo tento rok k Veľkonočnému ránu, bol citát z Lukášovho evanjelia: „Ešte bol ďaleko.“

Áno, tušíte dobre, je z podobenstva o márnotratnom synovi. Počul som ho a čítal veľakrát, ale až tento rok ma vyrušili práve tieto slová - ešte bol ďaleko. Ešte sa nevrátil, stále sa nezmenil, naďalej neurobil nápravu. A otec ho zazrel, vzbudila sa v ňom ľútosť, vybehol mu oproti, objal ho a vybozkával. Neprestajne páchnuceho, bez vonkajšieho prejavu pokánia. Otcovi stačilo iba to, že sa syn vybral domov, aby mu prejavil milosrdenstvo.

Boh to ani inak nevie. Vždy je taký istý. Včera, dnes i naveky. Dokonca aj vtedy, keď mu človek spôsobuje utrpenie odsúdením, vysmievaním, opovrhnutím. I na tom kríži pozorujeme súcit. Citlivo sa obracia k Matke a apoštolovi Jánovi a zveruje ich sebe navzájom.

Zmilúva sa nad lotrom a sľubuje mu nebo. Ba zľutúva sa nad všetkými, ktorí nevedia, čo robia, a prosí Otca, nech im nezaráta tento zlovestný čin. V ťarche kríža a opustenosti neprestáva plodiť lásku a prejavovať starostlivosť.

Uveriť, že Boh je živý
Naša starostlivosť sa v týchto dňoch spája najmä s nosením rúška. Prichádza mi na um jedna esemeska, v ktorej mi otec rodiny tlmočil otázku svojich malých dcér. Keď prechádzali autom okolo kríža a videli, že je zahalený, opýtali sa: „Už aj Ježiško nosí rúško?“

Ich otázka nevystihovala len aktuálnu tému v našej spoločnosti, ale aj čosi viac. Čosi krásne. Tie deti majú k Ježišovi blízko. Rátajú s ním a je pre ne ktosi skutočný. Živý! A o to predsa v tajomstve a dare Veľkej noci ide. Počuť, prežiť a uveriť, že náš Boh je živý Boh. Že prežíva s nami všetko. Že sa stáva nám podobným. Prečo to my veľakrát nevidíme?

Ešte sme azda ďaleko od prežitia radosti a blízkosti Boha. Stále sme ako emauzskí učeníci. Kráčajúci v myšlienkach sklamania a bolesti. Nevyšla nám Veľká noc, ako sme chceli. Nevideli sme nastolenie nového kráľovstva a víťazstva podľa našich predstáv. Nevyšli sme ako víťazi, skôr, zdá sa, naopak. Veď sme museli ostať doma.

So sklonenými hlavami točíme dokola témy posledných dní strachu a bolesti. Ťažko hľadáme slová nádeje a zmyslu týchto dní. Aj keď sa nám na chvíľu zdá, že čosi pekné vidíme, že sme niečo krásne nanovo objavili, po chvíli sa nám aj táto iskierka vytratí.

Ešte sme azda ďaleko, a predsa ho neustále voláme k nám domov. A nemôžeme sa dočkať, keď ho uvidíme lámať chlieb pre nás. Keď sa všetko vráti do starých koľají. Nemýľme sa však.

Pripomeňme si slová pápeža Františka spred pár dní: „Mysleli sme si, že navždy zostaneme zdraví v chorom svete.“ Márnotratný syn odišiel zo „sveta hriechu“ a vracal sa k otcovi s myšlienkami na iný, nový spôsob života. Bez starých opôr a návykov. Ale s túžbou po dôstojnosti. Vedel, že nechce a nemôže ostať tam, kde je. Musí zmeniť aj miesto.

Kráča nám naproti
Premena syna sa začína uvažovaním, prijatím pravdy a vykročením domov, ale završuje sa otcovou aktivitou: objatím, umytím, zaodetím a nastoknutím prsteňa. Otec tvorí veci nové. Prevyšuje očakávania a plány syna.

Nám však ostáva zamyslieť sa: Do akého odevu nás dáva Otec? Do akej dôstojnosti nás chce posunúť?

Do vážnosti syna a dcéry! Odvalením kameňa klamstva a odsúdenia ponúka pravdu o sebe. Som živý a idem ti oproti. Predchádzam ťa, synu! Predchádzam ťa, dcéra! Viem, že si ešte ďaleko v myšlienkach a snoch, ale ja ti kráčam naproti. To robí Boh. Inak ani nevie a nemôže. Ženie ho láska. Nečaká, až to všetko dáme do poriadku. Pozná naše limity a myšlienky. On nás už zazrel a je nás mu ľúto. A vnímajme pozorne. Nechce z nás nádenníkov. Chce z nás synov! A neprehliadnime to, že znakom syna je vzťah s otcom. Je to dôvera v otca.

Často sa pozerám na svoj život a vnímam, že som ešte ďaleko. Ďaleko v modlitbe, službe, láske, trpezlivosti či poslušnosti. A tak veľmi by som chcel, aby to bolo inak. Aby som bol dobrým synom dobrého Otca. No uvedomujem si, že v tých myšlienkach je viac pýchy ako dôvery. Že to je klamstvo zlého ducha; že si musím zaslúžiť lásku Otca. On to však nečaká. On túži po mojom dôvernom kráčaní k nemu. Nie synova, lež Otcova láska je dokonalá. Syn žije a mení sa práve vďaka nej.

A tak ďaleko nie som preto, lebo môj život je naplnený hriechom a pádom, ale preto, že som stále pri tých sviniach a lamentujem nad svojím zápachom. Odvalený kameň nedeľného rána tak predstavuje odvalenie mojich obmedzených predstáv zo stretnutia s Otcom. Zabúdam, že to on dáva nový odev.

Nebojme sa
Milí čitatelia Katolíckych novín, ešte sme ďaleko od „normálneho“ života, lebo ani to, čo sme žili predtým, normálne nebolo. Bolo to, žiaľ, choré, často bez súcitu. Starostlivosť o seba prevládla starostlivosť o iných a nieto ešte aj o nesmrteľnú dušu. Zamilovaní do úspechu a rastu, zábavy a veľkolepých plánov sme zabudli na Slovo, ktoré malo rezonovať v našich myšlienkach a skutkoch.

No prišlo Veľkonočné ráno a s ním myšlienky radosti a nádeje. Boh je živý a ide nám oproti. Už má prichystaný odev a prsteň pre nás. Tým odevom, do ktorého nás chce zaodiať, je odev súcitu. Aby iní na nás videli, že čokoľvek prežívame, neprestávame byť starostlivými o rodinu i cudzích hriešnikov.

A tým prsteňom je dôstojnosť a viera Božieho ľudu. Ľudu, ktorý kráča v nádeji do nového, nielen veľkonočného rána, v ktorom už z diaľky počuť Ježišov pozdrav: Pokoj vám! Nemajte strach, tobôž nie zlé myšlienky. Nebojte sa.

Nebojme sa. Aj keď sme azda ďaleko. Otec nás už zazrel a ide nám oproti.