Ešte burger

Objektívne nároky na náboženský život sa stali terčom kritiky. Nielenže ich odmietame, dokonca ich vyhlasujeme za diskriminačné. Ja chcem. Ja mám nárok. Nech je po mojom. A keď nie, tak zbohom. Je náročné hľadať v týchto situáciách cestu komunikácie.

Neustúpiť každému vrtochu, a zároveň zabojovať o každého človeka. Neviem si predstaviť, žeby športový tréner, keď za ním príde človek s nadmernou hmotnosťou, povedal: „Jedzte burgre, keď vám chutia.“ A zdôvodnil by to tým, že sa snaží vychádzať v ústrety. Že nechce nikoho stratiť.

Taký tréner by stratil zmysel svojho povolania. Ak je človek obézny, tak treba, aby zmenil životosprávu. Nie aby sa zmenili tabuľky. Koľko ľudí s nadneseným egom odmieta nielen cirkevné, ale rovno aj Božie prikázania?

Riešením nie je prepisovať Písmo a katechizmus, ale s  láskou, ktorá neschováva pravdu, pozvať človeka na cestu zmeny. Povedané náboženskou terminológiou, na cestu pokánia. Ponúknuť dobrý „tréningový plán“, ktorý pomôže dostať sa „do duchovnej formy“.

Zaiste, na každej ceste sa vyskytnú pády, skĺznutia do starých koľají. Pôsty a predsavzatia sú však výborné nástroje na obrat k lepšiemu. Držia na uzde naše egá, aby sa „nerozkysli“ a neusádzali aj na mieste, ktoré patrí Bohu. Snažíme sa ich využívať?