K otázke dôstojnosti

Zachovala sa však nečakane zle. Odišla sa hrať s kýmsi iným; ani na mňa nepozrela. Prvý pád mojej ľudskej dôstojnosti.

V panike som sa rozbehol od nej čo najďalej a nič nevidiac od plaču som sa hlavou zakliesnil medzi dva stĺpiky ohrádky, v ktorej bolo zatvorené prasa. Obrovským vlhkým rypákom sa dotklo mojej tváre, ktorú som však nemohol vytiahnuť z ohrady, lebo som bol do nej hlavou zasunutý a uši mi bránili v spätnom pohybe.

Druhý pád dôstojnosti v krátkej chvíli: že som tam s prasaťom namiesto kamarátky. Odvtedy už aspoň viem, že prasce nerešpektujú lásku. Tiež to, že keď sa plače, tak sa neuteká. A aj to, že keď sa chlapec zaľúbi, dievča sa nemusí zaľúbiť do neho.

Potom nasledoval smiech kohosi, kto mi vytiahol hlavu z chlieva. Ďalší pád mojej dôstojnosti.

I keď som mal len štyri roky, tieto chvíle si dodnes pamätám ako skúšky z dôstojnosti človeka. Pohľad na ľudskú dôstojnosť prináša pochopenie skutočných hodnôt. Dôstojnosť je hodnota, ktorá má vonkajší rozmer – sú to podmienky nášho života, ale aj vnútorný rozmer, veď ju musíme mať záujem sami si udržať.

Povinnosťou každého, kto nás má rád, by malo byť pomôcť nám, aby sme si ju sami mohli uvedomiť, a tým neprísť o ňu. Dôstojnosť je hybnou silou našich myšlienok a činov, skrytým predpokladom našej nádeje do budúcnosti a šťastia, ktoré je zmyslom nášho života dávaného Bohom.

A ako právnikovi mi dovoľte ešte dodať, že je prirodzenou súčasťou ochrany ľudských práv; a že je navyše aj jej základom.