K podstate chodenia do kostola

Prečo nie? Jedného dňa som zazvonil pri jej dverách a išli sme von. Moja predstava bola jednoduchá: budeme spolu chodiť, čiže sa prechádzať. Chodili sme teda okolo jej paneláku, popri susednom paneláku a ja som bol spokojný, že spolu chodíme.

Ani som nezbadal, že sa moja spolužiačka už dosť nudí a bolia ju nohy. Išla domov, vraj to je o ničom, a keby chcela len chodiť po vonku, mohla si zobrať so sebou psa. Tak sa naše chodenie skončilo.

Povedal som si: taký je život, zrejme to nie je len o chodení dookola medzi panelákmi, ale asi o niečom inom. Zapamätal som si, že chodiť s niekým nie je o chodení, aj keď sa môže chodiť, ale nemusí.

Niekedy mi prišlo na um, že sa to netýka len rande. Môže to byť aj taká vážna vec, ako je chodenie do kostola. Na základe mojej skúsenosti s chodením som potom už nikdy nemal rád otázku so skrytým hodnotením: chodíš do kostola?

Chcelo sa mi povedať: nezaujíma ťa skôr, čo cítim; ako prežívam život; či verím v trvalú smrť alebo trvalý život; či mám niekoho rád; alebo aj či ty, ktorý sa pýtaš, mi nechceš niečo zaujímavé o sebe povedať? Radšej počujem také slová, ktoré ma držia pri chuti žiť a robiť niečo pekné.

Chodiť s niekým ešte neznamená milovať ho a chodiť do kostola ešte neznamená pocítiť vďačnosť za lásku, nádej a vieru. No, dobre ma vtedy tá dievčina z paneláku odhadla. Dúfam, že už s nikým nemusela chodiť pre to chodenie...