K suchým anglickým vtipom

Vtip sa mi zapáčil a nebol som sám. Čo je na humore tohto typu príťažlivé? Možno to nie je nadštandardná alebo zbytočná otázka. Je asi dobré sa pýtať, čo je na niečom a najmä na niekom príťažlivé, príjemné a vyhľadávané, nie?

Niekedy sa nám žiada povedať po stretnutí: „Bolo mi s tebou dobre.“ Alebo: „Nezabudnem na ten dobrý pocit, ktorý som s tebou mal.“ Alebo: „Je taká pravdivá.“ „Je taký láskavý.“ „Dala mi chuť žiť.“ „Rozumela mi.“ „Môžem byť pri ňom sama sebou.“ „Nikdy mi nič nenanucuje.“ „Upokojuje ma.“ „Zaujíma sa o mňa.“

To už nie sú len reči. To je čosi dôležité. Toto budem vyhľadávať, podporovať, mať rád. Preto som ochotný odpovedať inému podobne.

Vrátim sa však k tomu anglickému humoru. Je príťažlivý možno tým, že sa nám nemieša do života, nepoučuje nás; tým, že je detsky bezmocný, že nie je ľstivý a prefíkaný ani zložitý, ale robí si vtip zo samého seba.

Ani Jean, ani lord sa nepovyšujú a nerobia si imidž, práve naopak. V symbióze sa láskavo smejú v každej, aj zlej situácii.

V takej krajine žičlivého humoru sa dobre žije. Ľahko a znesiteľne. Aj keď máme povedzme požiar v dome. Až by som povedal, že taký požiar môže niekedy uhasiť šálka dobrého anglického čaju, tea for two, keď si k nemu dvaja sadneme, lebo cítime, že si vzájomne rozumieme.

A vieme, že chceme jeden druhému dobre, že si navzájom chceme odľahčiť srdce, ktorému je zaťažko zo všetkého možného.