Keď deti inšpirujú

Jeho životopis nosievam so sebou ako darček pre birmovancov. Obdivujem jeho spontánnu, bezprostrednú lásku k Eucharistii, ktorú nazýval „diaľnicou do neba“. Jeho nadšenie pre adoráciu, svätú omšu, jeho mapovanie eucharistických zázrakov, ktoré chcel tak veľmi sprostredkovať druhým, že pre ne v posledných mesiacoch svojho života vytvoril webovú stránku.

Je tu však aj skutočnosť, ktorá zostáva prehliadnutá. Kde sa uňho všetky tieto veci vzali? Carlo nemal rodičov, ktorí by ho k viere intenzívne viedli. Jeho matka priznáva, že skôr on bol pre nich učiteľom, keď stále túžil chodiť do kostola, keď sa k druhým správal láskavo a veľkodušne. Dielo milosti. Dielo, ktoré sme my sami nevymysleli, nespôsobili, neuskutočnili.

Dielo Božie, ktoré sa ukazuje v deťoch až tak, že prekvapuje rodičov, že si ľudia naokolo zašepkajú: „Veď v tej rodine sa to nemalo kde vziať!“

My kňazi často napomíname rodičov, aby vo viere vychovávali, aby deti viedli – a je to veľmi potrebné. No predsa sme tu a tam svedkami toho, že impulz vyjde v rodine od dieťaťa samotného. Že vďaka dcére alebo synovi sa mama a otec začnú modliť, zmenia svoj život k lepšiemu.

Je pozoruhodné aj toto vnímať – a povzbudiť sa príbehom Carla Acutisa. Mimochodom, ta stránka, ktorú vytvoril, existuje vďaka Carlovým priateľom naďalej. Keď budete v týždni na internete, nemárnite čas – radšej kliknite a pozrite carloacutis.com.