Kňazské vzťahy

Naozaj sa osobne teším na spoločný čas našej spovednej skupiny. Zvlášť na chvíle po spovedaní, keď sa pri večeri v tichu a teple fary spolu rozprávame, zdieľame, povzbudzujeme.

Ó, áno, zaznie občas aj kritické slovo, otvoria sa citlivé témy či bolestné skúsenosti, ale predsa ide aj o to, aby sme práve v kruhu kňazov nahlas formovali či utvrdzovali svoje postoje. Veď ako to povedal americký kardinál Timothy Michael Dolan: „Spoločenstvo a podpora ,druha v zbrani‘ je nedoceniteľnou pomocou pri oživovaní nášho vlastného kňazstva.“

Práve tieto chvíle neraz posilňujú kňazské vzťahy a zároveň odkrývajú nejeden zápas o kňazskú identitu. Lebo platí: „Jedným z indikátorov, že sa kňaz dostáva do problémov, je ten, že sa uzatvára do samoty a cíti sa nepokojný v prítomnosti spolubratov.“

Priznám sa, vždy, keď si robím spytovanie svedomia, zastavím sa zvlášť pri dvoch otázkach: Zaobchádzal som dôsledne s láskou so svojimi bratmi kňazmi, alebo som sa, naopak, o nich nezaujímal pre svoj egoizmus, apatiu alebo ľahostajnosť? Žijem bratstvo, aby nikto nebol sám?

Toto všetko platí aj vo vzťahu k biskupovi. Kardinál Dolan to vyjadril týmito slovami: „Jedným kňazom, ktorého možno nemusíte považovať za priateľa, ale mali by ste ho ako kňazi milovať, dôverovať mu a byť s ním v kontakte, je váš biskup.

Puto medzi biskupom a kňazmi je teologickou nutnosťou, ale malo by sa prejavovať aj na ľudskej úrovni. Zostávajte s ním v úzkom kontakte.“ Obom stranám totiž odlúčenie uškodí. Zároveň tiež platí, že obom stranám bratský a úprimný kontakt prinesie požehnanie.