Koľko šiat máš, toľkokrát si človekom

V posledných rokoch vyšli viaceré dokumenty, ktoré sa snažia spopularizovať problematiku súčasného odevného priemyslu. 

Napríklad The Machinists (2010), Unravel (2012), The True Cost (2015), Machines (2016). V angličtine sú dostupné aj voľne na internete. 

Každý svojím spôsobom približuje životné podmienky ľudí, ktorí vyrábajú „naše“ oblečenie. Po ich pozretí je evidentné, že – hoci sa v našich končinách radi sťažujeme – sme (samo)„privilegovanou“ vrstvou obyvateľstva, ktorá často žije z mozoľov rúk ľudí rozvojových krajín. A niekedy doslova na úkor ich života, ich dôstojnosti, ich budúcnosti. 

A často o tom ani nevieme, nechceme vedieť, nemusíme vedieť – veď ich slzy, pot, pracovné úrazy či bábätká celé hodiny odložené pri šijacích strojoch v továrňach; nič z toho na visačkách, reklamných letákoch či bilbordoch nevidieť. 

Sú všat takí, čo si nechcú viac zatvárať oči. V sekulárnom svete sa čoraz viac ozývajú hlasy uvedomelejších jedincov, ktorí pochopili, že ideálom dnešného človeka nemôže byť šatník preplnený kúskami, ktoré beztak nestíhame vynosiť. 

Nemusíme sa tváriť, že nám zrazu nezáleží na tom, ako vyzeráme my alebo náš odev. Skôr sme pozvaní uvedomiť si, že naša túžba páčiť sa a cítiť sa dobre v našom oblečení môže byť zlučiteľná s túžbou chrániť životné prostredie a životné podmienky výrobcov oblečenia.

Kúskami, ktoré vyjdu z módy už o pár sezón. Kúskami, ktoré sa nám možno pre nekvalitný materiál zničia ešte skôr, ako nás o pár mesiacov omrzia. Kúskami, ktoré často púšťajú škodlivé farbivá spôsobujúce rôzne choroby či alergie. Kúskami, ktorých výroba je taká nákladná a neekologická, že z tých čísel (napríklad na výrobu jedného trička je vraj potrebných 2 500 litrov vody) mrazí. 

Reakciou na svet „fast fashion“ sa vo svete stáva „slow fashion“. Vznikajú blogy, hnutia, dokumenty (napríklad Alex James: Slowing Down Fast Fashion, 2018; v preklade Alex James: Spomaľovanie rýchlej módy). 

Samozrejme, asi by bolo nereálne (a v konečnom dôsledku tiež neekologické) chcieť, aby každý nosil len vlnené veci, ako to navrhuje napríklad Alex James. 

Človek viac pozerá na kvalitu ako na kvantitu. Doma sa mu už neváľajú nadbytočné kúsky, s ktorými vlastne ani nevie, čo má robiť a komu ich dať, keď ho omrzia. Nie je viac otrokom slova „akcia“. Teší sa zo zvláštneho paradoxu, že čím menej vecí v skrini má, tým menej často používa frázu „nemám si čo obliecť“. Chápe, že nadčasové je viac ako moderné. 

Keď si však túto tému začne človek študovať z viacerých strán a z viacerých zdrojov, zisťuje, že mnohé zásady či tipy sú vlastne veľmi praktické. Že v konečnom dôsledku nielen zlepšujú životy iných, ale uľahčujú aj ten náš.

Zoči-voči globálnym zmenám sme pozvaní chrániť našu Zem. Nie je to viac výzva len pre nejakých „zelených“. Je to poslanie pre každého z nás; poslanie, na ktoré začal klásť dôraz aj pápež František a o ktorom si viac môžeme prečítať v prehľadnej forme napríklad v knihe Docat (Spolok svätého Vojtecha, 2018). 

A sme predovšetkým pozvaní chrániť našich bratov a sestry – aj tých z Indie či Bangladéša, z tovární a z polí. Napríklad tak, že nebudeme nakupovať v reťazcoch, o ktorých je známe, že im nevyplácajú adekvátne mzdy a nezabezpečujú dôstojné pracovné podmienky. 

Môžeme ďalej ignorovať všetko, čo možno v súčasnosti o tejto téme vedieť - alebo to môžeme vziať ako výzvu. 

Nemusíme sa tváriť, že nám zrazu nezáleží na tom, ako vyzeráme my alebo náš odev. Skôr sme pozvaní uvedomiť si, že naša túžba páčiť sa a cítiť sa dobre v našom oblečení môže byť zlučiteľná s túžbou chrániť životné prostredie a životné podmienky výrobcov oblečenia. 

Môžeme poňať ako výzvu byť tými, ktorí dajú svojmu okoliu príklad, že sa to dá – a stimul stať sa tak ďalšími, ktorí to dokážu.