Krátka pamäť

Vykrikujeme, ako je ťažko, a pritom máme omnoho viac, ako je potrebné na obyčajný slušný život. Do našej spoločnosti sa vkradol negativizmus a pokryl všetky sféry života ako sivá jesenná hmla. Nepozeráme sa do svojho vnútra, len hodnotíme, čo je zlé inde a na iných.

Neoceníme, keď niekto urobí dobrú vec pre druhých, radšej pod čiernu zem skritizujeme, že to mal urobiť inak. V našom srdci sa nezakorenila láska a dobro. Už nie sme srdečný, pohostinný a otvorený národ. Stali sme sa krajinou zachmúrených, nepríjemných ľudí.

Nepamätáme si, že mnohí naši predkovia odišli do iných krajín za vidinou lepšieho života. Ak dnes odchádzajú naše deti, doprajeme im to. No cudzincom, ktorí čo len na chvíľu prichádzajú k nám, ani nevieme prísť na meno. Nie sú to muži a ženy s ľudskou tvárou, ale nebezpeční migranti.

Veď ohrozujú náš blahobyt. Uverili sme v pochybných spasiteľov, používajúcich zbrane strachu a manipulácie, stali sme sa bábkami v ich rukách. Z tejto priepasti vedie jediná cesta. Začína sa v nás.

Čo tak rozjasniť deň blízkym, vyčariť niekomu úsmev na tvári, dať drobnosť bezdomovcovi, poradiť cudzincovi na ulici, ochotne pomôcť kolegovi, zavolať starým rodičom? Čo tak posudzovať vlastné konanie a pohnútky, dopriať druhým a netúžiť po nemožnom? Dobro nezávisí od iných, iba od nás. Aj zlo.