Kristov vikár

Ján Pavol I., občianskym menom Albino Luciani, bol pápežom po Pavlovi VI. a pred Jánom Pavlom II. Z celého jeho pontifikátu si pravdepodobne najviac pamätáme to, že trval krátko. A na druhom mieste, že celé desaťročia kolovali najrôznejšie teórie o jeho náhlej smrti.

Až podrobné skúmanie jeho života pre potreby procesu blahorečenia vynieslo na povrch fakt, že zomrel na infarkt. Beatifikačný proces vyniesol na svetlo aj jeho osobnosť, ktorú charakterizovala srdečnosť, prenikavá inteligencia a obetavosť.

Medzi veriacimi sa počas štyroch týždňov pontifikátu zapísal ako „usmievavý pápež“. Bolo to vidieť pri všetkých verejných stretnutiach a sláveniach. Na generálnych audienciách, ktoré absolvoval iba štyri, mal katechézy o pokore, viere, nádeji a láske.

Jeho pastoračný štýl odrážal jeho priateľskú povahu a veľkú pokoru. Na poslednom stretnutí s kardinálmi, ktorí ho zvolili na Petrov stolec (30. augusta 1978), sa označil za biedneho Kristovho vikára.

Kardinálov vyzval, aby spoločne s ním ukázali svetu „predstavenie jednoty Cirkvi“, lebo inak môžeme stratiť všetko. Aj z týchto slov je zrejmé, že Ján Pavol I. bol osobnosťou, ktorú ešte musíme objaviť.