Kultúrno-etické otázky

Musíme tento problém rozdeliť podľa evanjeliového pravidla: „Čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 21). Otázka umelého potratu je hlavne morálnou otázkou, nie náboženskou.

Je dovolené konať tak, že následkom môjho konania príde niekto o život? Alebo je dovolené a morálne správne niekomu pomôcť tým, že usmrtím ľudskú bytosť? Ak sa zhodneme na odpovedi na tieto otázky bez rozdielu na osobné a náboženské presvedčenie, tak problém je riešiteľný.

Kto má riešiť tento problém? Cirkev, ktorá prirodzene chráni dôstojnosť každého človeka? Alebo parlament, ktorý je zodpovedný za prijatie a úpravu zákonov? Myslím, že odpoveď je každému jasná.

Cirkev môže apelovať a zdôrazňovať posvätnosť ľudského života, scitlivovať spoločnosť, že nielen príroda, zvieratá, ale dokonca aj deti majú byť chránené zákonom. Ale v skutočnosti je v demokratickej spoločnosti zodpovednosť na zvolených zástupcoch ľudu, aby chránili ľudí a vytvárali v spoločnosti atmosféru úcty ku každému človeku, zvlášť k tým najslabším.

Z vedeckého, presnejšie biologického hľadiska je otázka počiatku života človeka tiež jasná, aj keď mnohé detaily sú predmetom skúmania a sú veľmi zaujímavé.

Počatím vzniká originálny jedinec, ktorý sa prirodzene vyvíja, či už v maternici pred narodením, ale aj po ňom až do dospelosti. Všetci dobre vieme, že každé dieťa je iné, i keď má tých istých rodičov; každé je originálne, osobnosť od útleho veku.

Predpokladám, že o 20-30 rokov v západnej Európe postupne obranu života prevezmú ľudskoprávne inštitúcie, ekologickí aktivisti a na potraty a obdobie, keď boli legálne, sa budú pozerať ako na obdobie zatemnenia mysle. U nás už budú kresťania riešiť iné témy. Alebo?