Kultúrno-etické otázky
Ako sa politicky vyrovnať s kultúrno-etickými otázkami, ako sú napríklad umelé potraty? Tie nám v legislatíve od komunistami prijatého zákona v 50. rokoch zostali trčať ako tŕň. Dnes je však atmosféra v spoločnosti iná. Niektorí máme nádej, že s novou vládou sa posunieme ďalej aj v tejto otázke. Ale ako na to, aby sme viac chránili ľudský život matky aj dieťaťa a zároveň nerozdeľovali spoločnosť a nevnucovali druhým svoje videnie sveta?
Juraj Tóth 10.03.2020
Ilustračná snímka: ingimage.com
Musíme tento problém rozdeliť podľa evanjeliového pravidla: „Čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu“ (Mt 22, 21). Otázka umelého potratu je hlavne morálnou otázkou, nie náboženskou.
Je dovolené konať tak, že následkom môjho konania príde niekto o život? Alebo je dovolené a morálne správne niekomu pomôcť tým, že usmrtím ľudskú bytosť? Ak sa zhodneme na odpovedi na tieto otázky bez rozdielu na osobné a náboženské presvedčenie, tak problém je riešiteľný.
Kto má riešiť tento problém? Cirkev, ktorá prirodzene chráni dôstojnosť každého človeka? Alebo parlament, ktorý je zodpovedný za prijatie a úpravu zákonov? Myslím, že odpoveď je každému jasná.
Cirkev môže apelovať a zdôrazňovať posvätnosť ľudského života, scitlivovať spoločnosť, že nielen príroda, zvieratá, ale dokonca aj deti majú byť chránené zákonom. Ale v skutočnosti je v demokratickej spoločnosti zodpovednosť na zvolených zástupcoch ľudu, aby chránili ľudí a vytvárali v spoločnosti atmosféru úcty ku každému človeku, zvlášť k tým najslabším.
Z vedeckého, presnejšie biologického hľadiska je otázka počiatku života človeka tiež jasná, aj keď mnohé detaily sú predmetom skúmania a sú veľmi zaujímavé.
Počatím vzniká originálny jedinec, ktorý sa prirodzene vyvíja, či už v maternici pred narodením, ale aj po ňom až do dospelosti. Všetci dobre vieme, že každé dieťa je iné, i keď má tých istých rodičov; každé je originálne, osobnosť od útleho veku.
Predpokladám, že o 20-30 rokov v západnej Európe postupne obranu života prevezmú ľudskoprávne inštitúcie, ekologickí aktivisti a na potraty a obdobie, keď boli legálne, sa budú pozerať ako na obdobie zatemnenia mysle. U nás už budú kresťania riešiť iné témy. Alebo?
Je dovolené konať tak, že následkom môjho konania príde niekto o život? Alebo je dovolené a morálne správne niekomu pomôcť tým, že usmrtím ľudskú bytosť? Ak sa zhodneme na odpovedi na tieto otázky bez rozdielu na osobné a náboženské presvedčenie, tak problém je riešiteľný.
Kto má riešiť tento problém? Cirkev, ktorá prirodzene chráni dôstojnosť každého človeka? Alebo parlament, ktorý je zodpovedný za prijatie a úpravu zákonov? Myslím, že odpoveď je každému jasná.
Cirkev môže apelovať a zdôrazňovať posvätnosť ľudského života, scitlivovať spoločnosť, že nielen príroda, zvieratá, ale dokonca aj deti majú byť chránené zákonom. Ale v skutočnosti je v demokratickej spoločnosti zodpovednosť na zvolených zástupcoch ľudu, aby chránili ľudí a vytvárali v spoločnosti atmosféru úcty ku každému človeku, zvlášť k tým najslabším.
Z vedeckého, presnejšie biologického hľadiska je otázka počiatku života človeka tiež jasná, aj keď mnohé detaily sú predmetom skúmania a sú veľmi zaujímavé.
Počatím vzniká originálny jedinec, ktorý sa prirodzene vyvíja, či už v maternici pred narodením, ale aj po ňom až do dospelosti. Všetci dobre vieme, že každé dieťa je iné, i keď má tých istých rodičov; každé je originálne, osobnosť od útleho veku.
Predpokladám, že o 20-30 rokov v západnej Európe postupne obranu života prevezmú ľudskoprávne inštitúcie, ekologickí aktivisti a na potraty a obdobie, keď boli legálne, sa budú pozerať ako na obdobie zatemnenia mysle. U nás už budú kresťania riešiť iné témy. Alebo?