Ľudia pokoja a nádeje

Ten sa ich snažil zmieriť, dlho im kázal, citoval Bibliu, dával odporúčania, až napokon povedal tomu staršiemu: „Podaj ruku svojmu bratovi a niečo dobré mu popraj.“

Starší brat teda urobí, ako mu rabín prikázal, a váhavo začne: „Ja ti prajem... presne to isté, čo ty praješ mne!“ Na to mladší brat vytrhne ruku a kričí rabínovi: „Vidíte?! Už zasa začína!“

Sme v náročnej situácii. Je tu mnoho problémov, ktoré treba riešiť. Popritom akoby ľuďom unikalo, že nadávkami a hnevom to len komplikujeme. Iste, treba diskusiu, bez nej to nejde.

No takmer zo všetkých strán, z inštitúcií, s ktorými komunikujeme, už počúvam o tom, ako im dochádza dych v riešení hádok a konfliktov. Jeden to vidí po svojom, trvá na svojom, musí to byť tak, a iné ho nezaujíma. Druhý to vidí po svojom... A viete, ako to pokračuje.

Silným momentom bolo pre mňa stretnutie so starším pánom, ktorému som sa pred kostolom ospravedlňoval za obmedzenia, čo sa nás teraz týkajú. Obával som sa konfliktu. „Neospravedlňujte sa, otče, buďte pokojný,“ prekvapil ma s láskavým pohľadom v očiach.

Iná pani k tomu dodala: „Všetci to teraz majú ťažké, nie sme jediní v problémoch. Keď bude niečo treba, dajte vedieť.“ Generácia mojich starých rodičov. Ľudia, ktorí už prežili kdejakú krízu. Boli to len kratučké okamihy, no mám ich živo pred očami, ostanú mi dlho v pamäti.

Je tu čas, keď svet potrebuje kresťanské svedectvo. O pokoji a nádeji. Uprostred roztržiek a depresií, ktoré sa tlačia zo všetkých strán. Je tu kríza. Ale aj príležitosť. Zintenzívniť duchovný život. Chrániť posväcujúcu milosť. Hľadať spôsoby hlásania evanjelia.

Veď dobrá zvesť má oveľa väčšiu silu ako všetky zlé správy.