Mesto na návrší

Nielen samotná Cirkev, ale aj my jednotliví kresťania sme neraz akoby tým mestom na návrší. Vidia nás mnohí, niekedy by som sa nebál až povedať cielene nás sledujú.

A následne občas až s radosťou vytiahnu naše chyby a pády nielen médiá, ale aj tí, čo od nás očakávajú viac. Raz preto, že si potrebujú ospravedlniť svoje vlastné slabosti.

Inokedy aby oslabili hlas svedomia, či mohli raz a navždy zabudnúť na kresťanskou výchovou vštepovanú túžbu po raste, dobre, hodnotách. Nie každý je preto ochotný vyjsť hore, aby bol videný. Nie každý je pripravený zvládnuť či prijať túto realitu.

Niekedy ten postoj vychádza aj z toho, že si mnohí uvedomujú svoje vlastné „maslo na hlave“. A nechcú svojím hriešnym životom - či už terajším, alebo v minulosti - robiť zlé meno Cirkvi a kresťanstvu.

Je však toto naozaj správny postoj? Či skutočne iba „úplne čistý“ má právo byť na návrší? A kto dokáže garantovať, že rozhodne v ničom už nikdy nezlyhá? Že už je súci a pevný byť na návrší?

Na um mi prichádzajú slová svätého Augustína: „Aj my, ktorí sme už zostarli, stále bojujeme so svojimi vášňami. Možno zoslabli, ale sú stále tu. Túžime mať od nich aspoň chvíľu pokoj, ale nie je to v našej moci. Vášne nás pokúšajú, uvádzajú do zmätku, chcú nad nami zvíťaziť. Môžeme sa ich snažiť potlačiť, ale zbaviť sa ich - to je nemožné.“

Nezabúdajme, že Boh predsa nehľadá dokonalých, lež ochotných. On sám je tým, ktorý zdokonaľuje!