Môj hrob

Do toho ticha vstúpil slabý otcov hlas: „Premýšľal som, že by si mohol byť pochovaný tu, vedľa tohto hlavného kríža.“ Syn sa pozrel prekvapivo na otca. Nečakal, žeby jeho otec myslel ešte aj na toto.

Miesto, kde raz pochovajú jeho syna kňaza. No zároveň bol udivený z toho, že to naozaj bolo miesto, o ktorom jeho syn občas premýšľal, ako o mieste, kde by mohol byť pochovaný.

Roky šli ďalej a nik sa k tejto téme nevracal. Až raz otec opäť len tak mimochodom poznamenal, že to miesto na cintoríne je už obsadené, lebo tam prednedávnom inštalovali pamätník nenarodeným deťom. A tak nanovo sa otvorila téma, kde, keď raz jeho syn kňaz zomrie, uložia jeho telo.

Premýšľate o mieste, kde raz budete pochovaný? Že je to priskoro? Že to necháte na iných? Že je to taká morbídna téma? Ako u koho. Človek vekom prichádza k rôznym rozhodnutiam.

Nielen komu čo zanechá, na koho čo prepíše, ale i k rozhodnutiu, kde raz bude chcieť mať svoj hrob. A možno v tomto dušičkovom čase aj k tomu, aký náhrobný kameň sa mu páči.

V lete som po rokoch zašiel na bicykli do rodnej obce svojho starého otca. Do malej dedinky na východe Slovenska, do Šašovej. Bol som pozrieť starý dom, previezol som sa obcou a zastavil som sa aj na cintoríne.

Pri hroboch mojich predkov. Hľadel som na mená, ale môjmu oku neunikli najmä náhrobné kamene. Presnejšie povedané, zaujali ma obrazy na nich. Dedovi predkovia a príbuzní, muži, mali na náhrobných kameňoch obraz Dobrého pastiera. Pastiera, ktorý hľadá každú stratenú ovečku.

Neviem, kde raz uložia moje telo, ale ak na tento výjav nezabudnem, myslím, že poprosím svojich blízkych, aby mi na hrob nedali nič iné, iba Dobrého pastiera. Bez mena.

Prečo bez mena? Aby sa tí, ktorí sa náhodou pristavia pri mojom hrobe, museli pýtať: „Kde má meno tento človek, kto má vedieť, kto tu leží?“ A tí, čo by poznali tento príbeh, mohli povedať: „Jeho meno pozná Dobrý pastier a on leží v jeho náručí.“