Na čo sa hodíš?

Pamätám si na ten náš prvý, sobotňajší večer veľmi dobre. Sedeli sme do neskorej noci, a keby sme nemali ráno povinnosti, ktovie, či by sme šli vôbec spať. Počúval som ho ako malý chlapec s otvorenými ústami. A neraz som nielen v duchu povedal: „To fakt?“ Zdalo sa mi to až nemožné, čo opisoval.

Odvtedy sledujem jeho misiu pozornejšie. A nielen ja, ale aj ľudia z farnosti sa veľakrát pýtajú: „Ako sa má náš misionár?“ Posledné správy nás opäť presvedčili o potrebe zaujímať sa o seba navzájom ešte viac.

V liste z misií sme čítali, že aktuálne majú problém s naftou a benzínom. A že to má dopad hlavne na potraviny. Chýba všetko. A jediným jedlom pre mnohých je čistá ryža!

Keď sme o tom v kruhu priateľov rozprávali, reakcie boli rôzne. Od ľútosti, hnevu z politicko-ekonomickej situácie v danej krajine až po diskusiu o potrebnosti a zmysle zotrvania v misii.

Keď tu zrazu jedno dievča vstúpilo do rozhovoru odvážnym vyhlásením: „Viete čo, ja by som tam šla a pomáhala im osobne!“ Vtom v miestnosti nastalo dlhé ticho. Tá jej odpoveď nás úplne ohromila. Naše pomaly nikde nekončiace rečnenie vystriedala odvaha priložiť ruku k dielu. Slová navrhla vystriedať činmi.

Keď sa pápež František prihováral na záver synody o Amazónii, povedal: „Hlásanie evanjelia je urgentné, skutočne urgentné.“ Zdôraznil tak nielen aktuálnosť témy, lež aj našu osobnú zodpovednosť za ňu.

Nebál sa pritom pomenovať aj to, čo spomaľuje, ba až bráni misijnému poslaniu. Faktom podľa Františka je, že chýba isté nadšenie! A možno by sme, čítajúc jeho ďalšie slová, aj pridali, že je neprehliadnuteľný i strach, ba tiež vypočítavosť končiaca vo vyjadreniach: „Ja sa na to nehodím.“

Nepripomína vám to všetko niečo? Myslím to chýbajúce nadšenie, ten strach, vypočítavosť. Nevyjadruje to voľačo, čo aj my sami, žijúci mimo Amazónie vedome prehliadame?