Na Slovensko prišiel viac ako trikrát

Anton a Silvo sedeli počas audiencie v tesnej blízkosti Jána Pavla II. na stoličkách, pretože obaja sa už v tom čase opierali o palicu. Keď na konci audiencie delegácia potichu odchádzala, ostal som stáť, aby som uzatvoril rad, ako to za ambasádu bolo zvykom. Anton a Silvo sa zo stoličiek dvíhali trochu pomalšie.

V miestnosti už pri pápežovi ostali len oni dvaja, Stanisław Dziwisz a ja. Vtedy som bol svedkom mimoriadnej udalosti. Ján Pavol II. nečakane chytil Antona a Silva silno za ruky a poprosil ich, aby si znova sadli. Nič nehovorili, len ostali v tomto zvláštnom spojení.

Spýtavo som sa pozrel na Stanisława Dziwisza a on mi naznačil, že by sme ich mali nechať samých. Pochopil som, že tento malý kúsok neba nesmiem rušiť. Asi po siedmich minútach Anton a  Silvo vyšli z  miestnosti. Usmievali sa a ich tváre naznačovali, že prežili niečo, čo sa len ťažko dá opísať slovami.

Ani oni traja ich ako prostriedok vzájomnej komunikácie nepoužili. Pápež chcel byť s Antonom a Silvom, pretože si rozumeli ako tí, ktorí bojovali dlhý a dobrý boj viery.

Myslím, že boli spolu tak, ako to my na tomto svete ešte nepoznáme. A že Ján Pavol II. držal vo svojich rukách nielen ich ruky, ale cez ne aj ruky ďalších Slovákov, ktorí za svoju vieru veľa obetovali.