Naozaj nás tu nechcú?

Pred očami som mal hneď horiace kostoly, ale aj telá mŕtvych vynášaných z Božieho domu. Či vari sa mám aj ja báť o svoj život? Či vari aj mne ako kňazovi, našim veriacim a kostolom hrozí takéto niečo?

Azda by ma niekto hneď zastavil. Neblázni, nestresuj, nerob paniku! To sa nemôže u nás stať. A možno by sme sa dostali k tomu, že ono sa to už deje. Nemyslím priame zabíjanie a pálenie. Skôr sofistikované útoky s jasným odkazom: „My vás tu nechceme!“

Zatiaľ „len“ prichádzajúce z kaviarní či domácností niektorých komentárov na internete. Občas v narážke nejakého článku či „odbornej“ debate. A predsa, tlak rastie. Neuveriteľné.

Zvlášť pre tých, ktorí si ešte dobre pamätajú tú vlnu nadšenia pri prvých vysviackach ponovembrových biskupov a to skoro až masové „chodenie“ do kostola.

Áno, tá generácia videla rast! Len nesmieme zabudnúť na to, čo bolo prv. Koľkí predtým zasievali alebo „len“ zlepšovali pôdu pre Božie veci. Možno je tu práve tá chvíľa, keď je to už na nás. Keď naša generácia je poslaná zasievať. A to nie je len zasievanie. Je to napĺňanie Božieho plánu.

S úžasom a vďakou som preto v posledných dňoch sledoval odkazy a príbehy na sociálnych sieťach. Všimli ste si to aj vy? Koľkí kresťanskí lekári a zdravotníci, ale aj laici zo spoločenstiev a farností, kňazi a rehoľníci boli zapojení do testovacích tímov? Áno, nebolo vidieť ich odev kresťana, ale bolo vidieť ich odev Kristovej lásky.

Vrátim sa preto k výroku mojej babky a trošku ho budem parafrázovať: „Čo vidíš dobré na iných, čaká Boh aj na tebe.“ Veď v mojom živote nemá ísť o to, kde a či vôbec ma chcú mať niektorí ľudia. Lež o to, kde a pričom ma chce mať Boh.