Naša vec

Aj pohľad na Cirkev bolí, pretože je zmietaná rovnako ako svet, ktorý ju preniká a ničí. Vyráža to dych, ohavné zločiny udivujú a právom v nás vzbudzujú hnev. Naši prarodičia by si ani neboli dokázali predstaviť, čo všetko bude z Cirkvi vyhnisávať. Dnešný svet a Cirkev v priebehu sto rokov pripomínajú napriek fatimskému prorockému volaniu dielo Georgea Bernanosa Under the Sun of Satan. Je však v takomto uvedomení iba zlo?

Naopak. Je v  ňom aj pravda a oslobodenie. Je to vhľad do realizmu, poznanie, kým všetci sme. Deti sveta i deti Božie – hriešnici. Áno, je trpké, keď ako spoločenstvo zodpovedné za vieru predkladáme protiobraz ku knihe Skutkov, takže o nás môžu povedať: „Pozrite, ako sa navzájom nenávidia...“

Ale existuje spôsob, ako to zmeniť: vrátiť sa! V tomto prípade to totiž znamená vykročiť znovu dopredu lepšou cestou. Znamená to vyznať hriechy, ľutovať ich, konať pokánie. Znamená to vrátiť sa k prvotnej láske (Zjv 2, 4 – 5). Na túto cestu nás smeruje pápež František a volá nás na ňu Boh. Inak ľudstvo, svet a  ani Cirkev v  ňom nemá budúcnosť. Mali by sme to všetci vedieť aj z vlastnej skúsenosti – vtedy, keď si odmietame priznať svoje previnenia, vstupujeme do bludiska a smerovkou von je len pokánie.

Je to vec celého sveta a ľudstva vo vojnovom stave. Ale zároveň – nemýľme sa – je to naša osobná vec.