Obnovme úctu a lásku 

V týchto dňoch sú na návšteve ad limina vo Vatikáne slovenskí biskupi. Táto návšteva môže priniesť aj určité národné zavŕšenie synodálneho procesu, ktorého cieľom je zapojenie všetkých katolíkov do spoločnej reflexie a modlitby. 
Jozef Masarik 05.06.2024
Obnovme úctu a lásku 


Slová reflexia a sebareflexia, ale i modlitba sa v poslednom čase objavovali vo verejnom priestore častejšie. Naša spoločnosť sa totiž dostala k určitému zlomovému bodu. Všetci máme nejaký životný cieľ, ideál, pre ktorý žijeme a na ktorého realizácii pracujeme. V našej spoločnosti sa súboj protikladných ideálov postupne vyvinul do drsného, nezmieriteľného súboja.

Ako je možné, že k tomuto dospela spoločnosť, ktorá sa rodila z ideálov slobody pod heslom „Láska a pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou“? Asi preto, že sme tolerovali skutočnosť, že pravda sa už nehľadá, ale tvorí. Hlavne však preto, že sme zabudli na najväčší pozitívny ideál, ktorý nám daroval Ježiš – lásku. A aj nám ukázal, ako ho žiť - takáto láska znamená byť darom jeden pre druhého. 

Absolutizovanie vlastnej myšlienky, teda vlastnej pravdy, neschopnosť vypočuť si názor druhého a vidieť a prijať dobro, ktoré sa v ňom skrýva, je priama cesta ku konfliktu.

Len si spomeňme, koľko tupých, žlčovitých a agresívnych slov sme počuli za posledných tridsať rokov. Neboli to vždy len politici, ktorí takto získavali podobne naladených alebo sklamaných voličov. Pridala sa podstatná časť spoločnosti, médií, rôzne - vraj záujmové - organizácie a angažovaní aktivisti tretieho sektora. 

Náš kresťanský hlas nejako nebolo počuť, možno aj preto, že vôbec nezaznieval, a menej či viac skryto sme toto všetko tolerovali. Prudký rozvoj moderných technológií, sociálnych sietí a nových foriem masovej komunikácie vytváral živnú pôdu pre temer neobmedzené šírenie semien zla, ktoré vyrástli a priniesli plody vo forme násilia – ono teraz bráni realizácii našej túžby po slobode, dobre, vzájomnej úcte, láske a pozitívnej sebarealizácii.  

Časť spoločnosti túto šialenú „hru“ dlho neprijímala, no nevzbúrila sa, ale prispôsobila. Dôvodom je skutočnosť, že všetci sa bojíme o seba, o naše rodiny, o náš majetok, o naše spoločenské postavenie, kariéru a podobne. Aj keď to znie čudne, na svete sa vždy nájde dosť investorov do strachu. Strach vedia využiť vo svoj prospech, na vytváranie prostredia, v ktorom sa ľudia sústavne o niečo boja. V ňom sa im ľahšie manipuluje a ovplyvňuje celospoločenské dianie.

Ako z tohto marazmu von? Netreba veľa. Obnovme úctu a lásku, hľadajme pravdu! Stačí k tomu len nezabudnúť na základy našej viery, na nový zákon – zákon lásky, ktorý nám priniesol Ježiš a ktorý je tiež cesta pravdy. Ak ho budeme žiť svedomito a nebojácne, tak neostaneme osamotení. Lebo aj ateisti či veriaci iných náboženstiev túžia po skutočnej láske, ktorá nás oslobodzuje. 

Mať skutočne rád nie je ľahké, a preto ak to nedokážeme, tak si prejavme aspoň úctu a naučme to aj naše deti. Odpusťme si, naštartujme novú spoločnosť, ale nezabudnime. Historická pamäť má obrovskú hodnotu – umožňuje nám vyvíjať sa po špirále, a nie sa motať v bludnom kruhu. 

Kresťania v minulosti ukázali odvahu zobrať ťarchu zodpovednosti za spoločnosť na seba a vyviesť ju zo slepej uličky. Nájdime odvahu a urobme to pre našu vlasť i teraz.

Autor je prorektor Univerzity Komenského v Bratislave