Od slov k atentátu

Svätý Otec skonštatoval, že apoštol Pavol adresuje tieto slová spoločenstvu veriacich v Korinte, ktoré malo od dokonalej a bratskej lásky ďaleko. Kresťania v Korinte boli totiž značne rozhádaní, vládli medzi nimi vnútorné nezhody.

Niektorí si namýšľali, že majú vždy pravdu, a nepočúvali iných, lebo ich považovali za menejcenných. Keď som tieto slová počúval, pripomenulo mi to situáciu v slovenskej spoločnosti.

Pápežove slová neustále vo mne rezonovali a  nový rozmer nabrali, keď sme neskôr stáli pred Panteónom a dozvedeli sme sa o atentáte na slovenského premiéra Roberta Fica. Čo znamená takýto extrémny čin a čo je jeho skutočnou príčinou?

Som presvedčený, že sa stal ovocím vážnej diagnózy, dlhodobého vnútorného i vonkajšieho rozdelenia slovenskej spoločnosti vo všetkých jej vrstvách – politickej, spoločenskej, rodinnej, ale i cirkevnej. Zrazu máme pred očami krajinu, v ktorej panuje obrovská neúcta voči iným.

Nedokážeme prejaviť rešpekt, ak má niekto iné presvedčenie, inú sexuálnu orientáciu, vyznáva iné náboženstvo alebo sa len inak oblieka. Nevnímame, že druhý človek, hoci má iné názory či presvedčenie, nás môže obohatiť. Veď pochopiť iného neznamená s ním i súhlasiť.

Ak má niekto iný názor, nemôže byť môj nepriateľ. Pravda musí kráčať ruka v ruke s láskou, a to aj v komunikácii. Možno zvlášť práve tam. No zo slovenskej spoločnosti sa dávno vytratila láska, úcta a pokora.

Nahradila ich nadutosť, túžba po moci a prospechu, presadzovanie seba, uzurpovanie si vlastnej pravdy, vzbudzovanie strachu a nenávisti, zahrávanie sa s najnižšími pudmi, bičovanie emócií za každú únosnú hranicu.

Chýba nám intelektuálna pokora, ale práve tá je predpokladom toho, aby sme si uvedomovali, že nerozumieme a ani nikdy nebudeme rozumieť všetkému na svete. Namiesto toho máme mnoho samozvaných odborníkov na všetko s potrebou všetko komentovať, ku všetkému sa vyjadrovať.

Práve uprostred tejto bezprecedentnej polarizácie sú potrebné slová Cirkvi. Jej úlohou je prispievať k pokoju a zmiereniu. Žiaľ, aj v jej vnútri je zjavné čoraz radikálnejšie rozdelenie. Z úst kresťanov neraz počúvame slová nenávisti ospravedlňované tým, že ide o žart.

No cesta od slov k činom je veľmi krátka a takýto postoj nemá nič spoločné s kresťanstvom. Začnime preto brať vážne to, čo hovoríme. V tejto ťažkej, niekedy až bezvýchodiskovej situácii to môžeme byť práve my kresťania, kto začne inak zmýšľať, rozprávať a konať.

Atentát na slovenského premiéra vnímam ako dôsledok všetkých nenávistných slov, ktoré boli vypovedané, a činov, ku ktorým viedli. Jedinú šancu na uzdravenie spoločnosti vidím v tom, že nás takýto hrozný čin, ktorý musí odsúdiť každý súdny človek, zburcuje a prebudí.

Že sa všetci úprimne obrátime k Bohu a spoločne sa budeme modliť za uzdravenie obete, ale i páchateľa, za uzdravenie celej našej spoločnosti.

Veľmi oceňujem výzvu predstaviteľov politických strán na zmierenie, ako aj výzvu biskupov na modlitby za pokoj v národe. Nestrácam nádej, že sa naša túžba po pokoji ešte vždy môže premeniť na skutočnosť. Záleží len na každom z nás.