Odložíme na potom?

Riešime okamžité záujmy. A na neskôr odkladáme ostatné, hoci dôležitejšie. Na Misijnú nedeľu som krstil dcérku známemu. Po krste ma prekvapil s prosbou: „Ešte mi pomôž so staršou. Na jej škole sa len dvaja prihlásili na náboženstvo, takže to ani neotvoria. Chce ísť na sväté prijímanie, čo teraz?“

Pozeral som na neho a premýšľal, že keď sme my chodili do školy, možno dvaja v ročníku sa na náboženstvo nehlásili. Čoraz častejšie počúvam, že ľudia krstiť nechcú, nech sa dieťa rozhodne, keď bude dospelé. Odkladá sa. Začne to duchovným životom. Neskôr sa budem modliť...

A nasleduje strata viery. Lebo to je pravá príčina, pre ktorú niekto povie, že nechce dať pokrstiť, nech sa dieťa rozhodne. Takí rodičia už v Krista neveria. Kardinál Tagle nedávno povedal, že Európa sa stáva misijným územím. Chcel som mu protirečiť, veď v Ázii sa ku Cirkvi hlásia len 3 percentá ľudí.

Ale uvedomil som si, že realita mu dáva za pravdu. Nielen čo sa týka sviatostí.

Pohľad na to, čo sa v našej spoločnosti spustilo, keď do parlamentu prišiel návrh dať matke o dva dni viac na rozmyslenie, či chce ozaj ísť na potrat, na tú zlosť a nekultúru, ktorá sa bezbreho rozliala na predkladateľku návrhu, ukazuje, kde žijeme.

Neodkladajme na neskôr praktizovanie viery! Ani v kostole, ani v spoločnosti. Keď som bol ráno v obchode po chlieb, všimol som si palety tovaru k „dušičkám“. Obchodníci nepremeškajú príležitosť. O to skôr my: neodkladajme na potom, ale využime spomienku na zosnulých, aby sme vo viere o večnosti živým svedčili.