Otcovi kardinálovi

Kedykoľvek sme sa s ním spolu s manželkou stretli v jeho rímskom byte, zakaždým sme cítili, že to bola návšteva u blízkeho človeka, skutočného duchovného otca, nie u pána kardinála, hoci tam, kde bol, bolo cítiť prirodzenú autoritu. O jeho autorite netreba veľa hovoriť, vo Vatikáne o nej niet pochýb.

Jeho tichý, inteligentný humor dodával odvahu otvorene hovoriť o všetkom, čo bolo treba usporiadať. Vedel všetko pochopiť a s veľkou ochotou sa zamýšľal nad riešeniami. Vedel sa zastať človeka, ktorý bol v nemilosti a nehľadel na to, že takýto postoj mu môže poškodiť. Aj v tom sa potvrdzuje jeho človečenstvo.

Obdivovali sme aj blízky vzťah, ktorý mal so svojou sestrou Margitou, s láskou s ňou viedol dlhé rozhovory. Obaja boli veľmi inteligentní ľudia, schopní si byť navzájom oporou. Tento vzťah predstavoval aj jeho schopnosť vážiť si všetko a všetkých, ktorí predstavovali jeho korene.

Bol vlastencom – nie slovami, ale činmi. Nepovažoval za dobré dostávať sa človeku do mysle či dávať poučenia a presné rady, ale bol mu naozaj blízko, s veľkým úsilím rešpektovať ho. Skôr odporúčal.

Pamätám si tiež, ako kládol dôraz na využitie prirodzeno-právnej koncepcie v dnešnej legislatíve a používaní práva na Slovensku a v Európe. Vedel, čo hovorí. Keď odíde blízka osoba, vznikne prázdno, ktoré bolí. Budete nám chýbať, otec kardinál.