Plač dona Bosca

Poznania, aké je pre deti, mládež i samotných rodičov – nielen vtedy, ale aj dnes – náročné dobre zvládnuť voľný čas. Koľko možností i starostí a nástrah pre telo i dušu prinášajú aj tieto prázdninové dni.

Nedá sa však, aby vždy boli s deťmi rodičia – tí sú v práci. Dokonca i starí rodičia sú ešte neraz pracujúcimi. A zaplatiť a striedať v kuse dva mesiace rôzne tábory je tiež nemožné a nemúdre. S kým sú a kým sú potom tie naše deti, keď na ne nik nedozerá?

Tento čas akoby nám dospelým pripomínal našu osobnú zodpovednosť za formáciu sŕdc a myslí našich detí. Že nemôžeme všetko delegovať na iných – školu, vychovávateľov, animátorov, kňazov, trénerov a vedúcich krúžkov.

Že v prvom rade my rodičia, starí rodičia a krstní rodičia sme prevzali zodpovednosť za naše deti. A nemusí to byť vždy more a výlet, čo musíme dať našim ratolestiam.

Najviac sa nehodnotí podľa miesta, ale podľa spoločne stráveného času. Možno aj pri práci. Lebo deťom dávame nielen vtedy, keď napĺňame ich instagramy a profily novými fotkami z extra zážitkov. Ale keď im dávame osobne – slovom, skutkom a spoločným časom zažiť, že sú neustále milované.