Podaj ruku

Nielen preto, že boli mladé a pekné; nielen preto, že stále akosi zaujme spojenie žena a futbal, ale najmä preto, ako prichádzali. Každá jedna z nich najprv prišla k trénerovi a vedúcemu mužstva a podala im ruky.

Keď si tí dvaja všimli, že s údivom hľadím na ich zvyk, jeden z nich sa otočil ku mne a vraví: „Toto je prvé, čo od nich chceme. Pozdraviť sa a podať ruku. Aby vedeli, že sme spolu a aby sa učili rešpektovať pravidlá.“

„Úchvatné,“ pomyslel som si. To, čo títo mladí berú ako súčasť a samozrejmosť v ich tréningovom procese, potrebujeme zjavne dostať aj my do života Cirkvi. Naznačuje to aj pracovný dokument Instrumentum laboris práve prebiehajúceho zasadnutia Biskupskej synody o mládeži v Ríme.

V jednej časti dokumentu totiž čítame, že problematickým bodom je likvidácia dospelého veku. Presnejšie, rôzne biskupské konferencie potvrdzujú, že medzi mladými a dospelými dnes neexistuje generačný konflikt v pravom slova zmysle, ale „vzájomná odcudzenosť“.

Dospelí nemajú záujem o to, aby odovzdávali základné existenčné hodnoty mladým generáciám a nie sú vnímaní ako možní spojenci. Takto vzniká riziko, že vzťah medzi mladými a dospelými zostane bez toho, aby mal možnosť vstúpiť a ovplyvniť výchovný a kultúrny rozmer.

Preto tak, ako kráčal Ježiš s učeníkmi do Emauz, Cirkev je pozvaná a zvlášť my dospelí v nej, aby sme všetkých mladých ľudí bez výnimky sprevádzali k radosti a láske. Ako?

Možno by niekto poradil, aby sme si počkali na závery a odporúčania synody. Ale myslím, že nemusíme čakať úplne so založenými rukami. Možno na začiatku postačí, keď tú svoju ruku podáme niekomu mladému.