Poďakovanie ako vlastná cesta

Som presvedčený o tom, že ak sa akákoľvek myšlienka stane zároveň poďakovaním, je osobitne silná svojou podstatou. Poďakovanie netrpí osamotenosťou pre nezáujem, lebo je jedným z nezištných prejavov lásky, ktorá je pre každého vážne oslovujúcou výzvou, dávajúcou chuť k životu.

Naopak, kde sa neďakuje, tam len slabo bliká ohník úcty a vzájomného záujmu. Tam sa väčšinou končí známa vyznačená cesta vedúca k iným, nám samotným a skutočnej múdrosti. Človek je anthropos, bytosť hľadiaca hore. Môžeme dodať, že aj bytosť, ktorá reálne túži ísť a byť hore.

Určite byť aspoň vo svetle elementárneho a spravodlivého ľudského uznania a dôstojnosti.

Napriek pochybnostiam, iným unifikujúcim sa názorom, tlaku alebo negatívnym skúsenostiam, keď ďakujeme, zachádzame múdro s vlastnou dôstojnosťou, či už ďakujeme sami, alebo sa nám poďakovanie dostane a správne ho prijímame.

Inak, zistil som, že počas mnohých rokov som sa vlastne ako k podstate práve k tomuto vracal po toľkých odchýleniach na mojich cestách po živote. Tak, ešte dnes večer nechcem zabudnúť poďakovať komusi, kto to dobre chápe. Veľmi ti ďakujem za dnešný deň.