Pokoj z Fatimy

Na konci roka 2017 diagnostikovali mojej mame rakovinu. Verdikt lekárov bol jasný, terminálne štádium a maximálne tri mesiace života. Z ľudského hľadiska som robila všetko, čo sa dalo. Nechcela som sa zmieriť so zákernou chorobou a prísť o najdrahšieho človeka.

Keďže stanovisko lekárov bolo nemenné, svoje ľudské „zbrane som zložila“ a povedala som: Pane Ježišu, zverujem ti moju mamu. A  naozaj. Iniciatívu prebral Boh. Zrazu sa začali diať veci, ktoré mi dovtedy ani na um neprišli. Ozval sa mi po roku známy, ktorý sprostredkoval lekárku a maminke nasadili chemoterapie.

Vedeli sme, že diagnózu nezmenia, ale prijali sme to s nádejou, že jej možno o  pár týždňov predĺžia život. V jeden zimný večer mi zazvonil telefón. Moja bývalá kolegyňa, ktorá je bez vierovyznania, mi oznámila, že ma s maminkou pozýva do Fatimy! Zaplatila nám trojdňový pobyt.

Ostala som v šoku a dodnes som jej za ten čin vďačná. Pannu Máriu som tam prosila o zázrak, ale moja mama bola iná. Mala v sebe vnútorný pokoj, nežný úsmev. Akoby sa zmierila s diagnózou a prijala ju. Maminka potom ešte žila takmer dva roky.

Do poslednej chvíle bojovala a stála na nohách. Jeden lekár s takmer štyridsaťročnou praxou mi povedal. „Ešte som nezažil pacienta, ktorý by vydržal tak dlho.

Ľudia s jej diagnózou žijú maximálne tri mesiace, ale ona dva roky!“ Vtedy som veľa vecí pochopila. Vo Fatime som zverila maminku Panne Márii a viem, že práve ona mi vyprosila dva krásne roky s ňou...