Právo za euro

Väčšina ľudí je nachystaná, že keď miestenku nemajú, musia sedadlo uvoľniť. Situáciu neuľahčuje nápad dávať lístky s expresnými rezerváciami nad všetky miesta; ak ste v takom vlaku, nemá význam hľadať miesto, z ktorého vás nevyhodia, keď miestenku nemáte. Všetky sú potenciálne rezervované.

„Zvyknete si,“ povedala mi sprievodkyňa, keď som sa pýtal, prečo to robia. O téme miesteniek by cestovatelia vlakom vedeli napísať knihu. Dnes ale chcem pozornosť venovať len jednému javu, ktorý s tým súvisí. A to je právo sedieť, ak som si priplatil euro.

Stáva sa totiž, že na rezervovanom mieste sedí starý človek, a mladý ho pošle preč. Keď je vlak poloprázdny, nie je to problém. Lenže, viete kam mierim. Viackrát som bol svedkom toho, že v natrieskanom vozni decká vyprevadili babičku stáť. Lebo mali miestenku.

Alebo sa nezdvihli, keď niekto v pokročilom veku nastúpil. Lebo mali miestenku. Vyslovím teraz presvedčenie, s ktorým mnohí nebudú súhlasiť, a určite proti nemu existuje sto argumentov. Napriek tomu zostáva mojím presvedčením. Zaplatené euro povinnosť úcty k starším neruší.

Ak babka miestenku nemá, nie je na mieste riešiť, prečo si ju nekúpila (boli vypredané; alebo je lakomá, či vypočítavá, veď ju niekto pustí?), prečo nejde na miesto rezervované seniorom (a kvôli čomu aj na také miesta predávajú miestenky?) atď, atď.

Na mieste je, že vstanem a ponúknem jej svoje miesto. Ak si to ostatní nemyslia, mladý kresťan katolík, prosím ťa, máš príležitosť dať príklad. A vydať svedectvo, dokonca ísť proti prúdu. Ver mi, budeš oveľa väčší macher než ten, čo zostal sedieť a hrať sa s mobilom.