Priznanie viny

Kráľ bol už unavený z týchto vysvetľovaní, až napokon stretol väzňa, ktorý s pokorou priznal, že je zatvorený spravodlivo. Keď kráľ odchádzal, povedal strážcovi väznice: „Prepustite toho posledného.“ Strážca sa začudoval: „Veď sa vám priznal, že spáchal zločin.“

Kráľ odpovedal: „Práve preto.“ Najlepšie východisko dobrej spovede je priznanie viny. Bez jej zvaľovania na druhých, bez vyhovárania, sebaľutovania. Jednoduché vyznanie pred Bohom a kňazom: „Otče, zhrešil som. Ľutujem. Potrebujem odpustenie.“

Keby existovali ankety medzi spovedníkmi, za „obľúbené“ prípady by asi označili nevinných, prípadne vysvetľovačov. „Nikoho som nezabil, nič som neukradol, na viac sa nepamätám.“

Úplne základná úloha pri spytovaní svedomia je spoznať vlastnú hriešnosť a potrebu Božieho milosrdenstva. Druhá v poradí zasa nie je spísať čo najdlhší zoznam hriechov, ale skúmať do hĺbky vlastné srdce a vlastné zmýšľanie. Ladí s tým Božím?

Každý z nás je jedinečný. Podobne ako hudobné nástroje. Husle majú iný zvuk než klavír. Vedia sa však zladiť do spoločnej skladby. Teda ak má muzikant ochotu počúvať. Ináč je z toho kakofónia. A každý môže byť ešte aj presvedčený, že on hrá dobre.

Na dobré vyznanie môžu naozaj stačiť tri vety. Malo by im však predchádzať sústredené „ladenie“. A ochota hrať v orchestri. Nie na vlastnú, ale na slávu Božiu!