S Máriou na ceste

Lebo mariánska úcta je súčasťou kresťanskej viery nášho národa. Vidno to na slovenských svätyniach, pútnických miestach, ale aj medzi jednotlivými veriacimi. Mnohí nosia pri sebe ruženec, niekto ako desiatok na prsteni, iní ho majú pri sebe celý vo vrecku, alebo škapuliar, či agnuštek, ktorý býva aj obľúbeným darčekom.

Mamy a staré mamy, ktoré nám odovzdali vieru, sa denne obracali na Pannu Máriu, prosili o jej pomoc. Túto pečať vkladali aj do našej kresťanskej výchovy. Spomínam si, ako ma prekvapilo, keď nám rektor seminára Rudolf Bošnák hovoril, že sa okrem breviára celý kňazský život denne modlí aj všetky ružence.

„Voľakedy som sa modlieval tri, a teraz sú štyri, tak sa modlím štyri,“ usmial sa. Zdalo sa nám to vtedy veľmi veľa. No časom som i ja pochopil staré známe „modlitbou nezmeškáš“. A tak sa každý večer modlím všetky ružence, zvyčajne na prechádzke, na ktorú sa veľmi celý deň teším.

Je to čas oddychu, rozmýšľania, hodnotenia, prosenia. Užitočný pre dušu, ako aj pre telo: ružencová prechádzka večerným mestom znamená šesť- až sedemtisíc krokov. Kráčať s Máriou a Jozefom po ceste za Ježišom nám dáva pokoj a istotu, lebo po tejto ceste už toľkí prešli pred nami.

Zároveň nám to pripomína, že sa máme o koho oprieť. Okrem svojej mamy máme i Matku v nebi, ktorá za nás prosí a zhliada na nás. Má o nás starosť a veľmi jej záleží na tom, aby sme bezpečne „trafili domov“.