Slon v porceláne

Lucia napísala: „Verím, že pôjde voliť tá väčšina, ktorá by nedovolila, aby ešte aj v kostole na prvom svätom prijímaní detí sedeli v laviciach podľa farby pleti či etnika! Ostáva mi rozum stáť.“

Až v nedeľu večer som jej statusu začal rozumieť. Neubránil som sa emóciám. Priznám sa, najprv to bol hnev. V duchu som sa pýtal: „Čo tam v tej Trnave robili?! Kde boli kňazi?“ Hnev vystriedala hanba. Urobili sme si zlé meno. Strach paralyzoval kňazov.

Tí, ktorí mali viesť, stratili odvahu. Našťastie im prišli na pomoc laici. A tí nedovolili, aby ich zlyhanie všetkých prerástlo. Vďaka Bohu!

Táto udalosť však odhalila ešte jednu vec: že sme v mediálnej oblasti, komunikácii – zvlášť v tej krízovej – občas ako slon v porceláne. Nereagujeme alebo reagujeme príliš neskoro.

Áno, tlak médií je na Cirkev neprehliadnuteľný a očakávania niektorých ľudí nereálne. Na druhej strane je to výzva, aby sme nezanedbávali komunikáciu, vysvetľovanie i ospravedlnenie (mnohí to v prípade Trnavy, myslím, právom očakávajú).

Verím, že nielen za seba a nielen pre tento prípad chcem povedať: „Prosím o odpustenie rodiny, ktorým sme spôsobili ranu zlými rozhodnutiami. Vyslovujem slovko prepáč veriacim, ktorých slabou komunikáciou privádzame svojimi výrokmi do nemilých prekvapení, hanby a sklamania.

Je mi ľúto, že sme málo odvážni, podliehame tlaku väčšiny či túžbe po popularite. Áno, zanedbali sme neraz svoju ľudskú i mediálnu formáciu. Ostali sme ticho, keď sme mali hovoriť a hovorili sme, keď sme mali ostať ticho...“

Nesľubujem vám, že sa to už nikdy nestane. Ľudský rozmer a moja vlastná hriešnosť mi to nedovoľujú. Chcem vás však poprosiť o pomoc. My kňazi sme veľakrát v niektorých chvíľach ako slon v porceláne. Pomôžte nám! Nebojte sa nám dať príklad a majte odvahu nám povedať svoj názor.