Sme spoločenstvo

Tento stav sa, žiaľ, zďaleka nekončí a opatrnosť je na mieste, no modlitba za zosnulých a ich blízkych je skutok, ktorý je bytostne vlastný veriacim kresťanom. Totiž bez konkrétnych skutkov a modlitby by sme boli iba prívržencami nejakej filozofie. Ale naša viera by mala byť živá.

Stav našich farských spoločenstiev a cirkevného života po uvoľnení opatrení nebude rovnaký ako pred pandémiou. Pravdepodobne príde aj k premiešaniu veriacich, ktorí navštevujú sväté omše. Budeme tu mať ľudí, ktorí si cestu do chrámu budú hľadať už ťažko, ale zároveň pravdepodobne tu budú ľudia, ktorým koronavírusové opatrenia – paradoxne – pomohli nájsť cestu k viere.

Zmení sa aj forma aktivít, katechéz, ktoré by vďaka moderným technológiám mohli byť dostupnejšie širšiemu okruhu ľudí. No a ja dúfam, že sa posilní aj vedomie spolupatričnosti medzi veriacimi. Vedomie, že sme spoločenstvo, nie skupina individualistov.

Videl som to, keď vo farnosti ľudia ochoreli na koronavírus; videl som to vtedy, keď sme mohli pristupovať k svätému prijímaniu. Na tvárach ľudí bolo vidieť radosť. Pokojne prichádzali do kostola či do parku, kde disciplinovane prijímali eucharistického Krista.

Aj preto som nerozumel kritike otvorenia individuálnej pastorácie. Keby sme tento svoj postoj preniesli aj do iných oblastí našej spoločnosti, možno by sme sa tu mali lepšie.